Najsladšia sladkosť✅

39. Červené fľaky na bielom snehu

Matt

"Dobrý deň, linka prvej pomoci, s čím pomôžem?"

"Prosím... rýchle... bože... pomoc... prosím!"

"Upokojte sa, prosím, pane, sme tu, hneď pošleme pomoc, len nám povedzte Vaše meno."

"Matt... Matt Ephir... prosím pošlite rýchle niekoho.. už stráca vedomie!"

"Pokojne Matt... nádych... výdych... sme tu pre Vás, povedzte nám, čo sa stalo."

"Môj priateľ... on... asi dostal infarkt... prosím, príďte... ach bože..."

"Povedzte nám, kde sa nachádzate, prosím."

"Na Ulici svätého Augusta... pred obchodom..."

"Dobre... sanitka je už na ceste. Viete, čo treba robiť, kým čakáte na sanitku?"

"Áno... myslím, že áno... mám... mám za sebou kurz prvej pomoci."

"Výborne, vydržte... Sanitka bude za chvíľu tam."

Chcel som ešte niečo povedať, keď sa z mobilu ozvalo tiché cvaknutie signalizujúce koniec hovoru. Opäť som sa pozrel na Luna, ktorý sa stále držal za hrudník, stále ešte, našťastie, ako tak pri vedomí. Chytil som ho pod chrbát a opatrne som ho zdvihol do sedacej polohy tak, ako sme sa to učili na kurze.

"Ty blázon... ty blázon... čo si si to spôsobil... prosím... ach... prosím..." Šepkal som pomedzi plač, ktorý sa mi valil z hrdla. Uvažoval som, či Luno vôbec vníma, čo mu hovorím.

Hlava mu začala pomaly padať do zadu a oči, ktoré mal ešte doteraz zoširoka otvorené, sa mu začali zatvárať.

"Nie! Nesmieš omdlieť, nie!" Vyhŕkol som v panike. Vedel som, že keď stratí vedomie, znamená to, že jeho srdce pomaly, ale isto stráca schopnosť fungovať. To by znamenalo, že by som ho musel oživovať. Nie že by som to nevedel, na figurínach som to skúšal už veľakrát, ale na reálnom človeku? Reálnom človeku, ktorého milujem? To bolo niečo iné.

Pritisol som si ho k sebe bližšie, dúfajúc, že sa mi ho tak podarí udržať pri vedomí, no bolo to márne. Lunové oči začali pomaly klipkať až sa na koniec zavreli. Len pár sekúnd na to prestal dýchať.

"Nie!" Vykríkol som opäť, položil som ho na chrbát, zaklonil som mu hlavu a s roztrasenými rukami som mu začal stláčať hrudník.

Jeden... Dva... tri ... štyri... päť...

S každým jedným stlačením mu padla na tvár ďalšia kvapka z mojich očí. Vyzeralo to vcelku zvláštne. Moje slzy kotúľajúce sa po jeho líciach.

Dvadsaťšesť... dvadsaťsedem... dvadsaťosem... dvadsaťdeväť... tridsať.

Zaklonil som mu hlavu a pokúsil som sa mu do úst vdýchnuť, čo najviac vzduchu. V každom jednom hollywoodskom filme končí takáto scénka niečim, čo sa viac podobá na francuzák, než na dýchanie z úst do úst. No tak to skutočne nie je. Dotyk mojich pier s Lunovými mi nespôsobil to príjemné chvenie, aké mi spôsobuje väčšinou. Práve naopak. Keď som ucítil, aké sú jeho ústa mŕtvolne chladné, ako z nich vôbec nesála Lunov sladký dych, vydesilo ma to ešte viac.