Najsladšia sladkosť✅

36. Nezmeníš ma...

Luno

V pondelok ráno sa mi vôbec nechcelo vstať. Celý víkend sa mi úspešne darilo tváriť sa, že neexistujem, napriek tomu, že mi Matt neustále volal a písal.

No však vedel som, že dnes sa mu už nevyhnem. Ak by sme sa aj náhodou nestretli v autobuse, bol som si istý, že v škole by si ma cez nejakú prestávku odchytil.

Nechcel som s ním hovoriť. Nechcel som, aby ma opäť presviedčal a miešal sa do vecí, ktoré s ním nemali vôbec nič spoločné.

Pomaly, ako leňochod po bujnej noci bez kávy, som sa začal obliekať. Opäť som si uvedomil, že aj tie najnovšie, len nedávno kúpené rifle zapnem len s veľkými ťažkosťami a že mikina, v ktorej som sa ešte nedávno cítil príjemne a uvoľnene, mi už tiež začína byť tesná.

Zavrel som si oči a zhlboka som sa nadýchol a vydýchol. Vždy som dúfal, že keď konečne získam vzťah, zmierim sa so svojou nedokonalosťou, lebo mi moja milovaná osoba bude pravidelne pripomínať, že preňho dokonalý som. No vzťah s Mattom mal na mňa totálne opačný dopad. Po každom jednom rozhovore s ním, po každom jeho súdiacom pohľade, po každej jeho výčitke sa mi sebavedomie prepadalo nižšie a nižšie a bol som si istý, že čoskoro sa prepadne pod zem.

Nešťastne a stále pomaly som sa vyplazil z izby. Chytil som sa zábradlia a tentokrát už rýchlejšie som zbehol dole po schodoch. Keď som už bol dole, uvedomil som si, ako sa mi zrýchlil v momente tep a ako ma pri tom len ľahkom fyzickom vyťažení začalo opäť  trochu bolieť srdiečko. Nešťastne som sa pozrel pred seba, ignorujúc mamino kričanie po bratovi a sestre, ktorí sa očividne šuchtali ešte viac ako ja.

Čo ak má Matt skutočne pravdu? Preletelo mi hlavou spolu s ďalším pichnutím pri srdci.

Túto otázku som si kládol po celý víkend a ani za svet som na ňu nevedel nájsť odpoveď. Vedel som, že má z časti pravdu, vedel som, že by som mal naozaj zvážiť svoj životný štýl, vedel som, že moje srdce nie je úplne v poriadku. Na druhú stranu... ja som najlepšie vedel, ako na tom som, ja som najlepšie poznal svoje medze. Matt nikdy nežil v mojom tele, nemohol vedieť, ako sa skutočne cítim, aj psychicky aj fyzicky, a námietky na moje stravovanie mal už dávno pred tým, ako zistil, že mám zdravotné problémy.

Prešiel som cez chodbu, pričom som sa takmer potkol o Tiffanie s kefkou v puse, ktorá po štvornožky bežala do kúpelne a postavil som sa pred zrkadlo, nachádzajúce sa nad botníkom. V hlave sa mi vybavila spomienka na to, ako som pred týmto zrkadlom stál, keď som mal jedenásť rokov. Bol to večer, tesne po tom, ako sme sa vrátili z adaptačného výletu, ktorý bol pre mňa hotové peklo. Žiadna zo súťaži mi nešla, všetko som svojmu tímu pokazil a hneď v prvý večer, keď animátori odišli za chatky fajčiť a učiteľky sa vytratili do najbližšej krčmy, ma veľká časť triedy zahnala do kúta miestnosti, nahučali na mňa odporné veci a zopár chalanov ma aj udrelo. Aj tí, čo tam vtedy v ten večer neboli, mali na mňa až do konca adaptačného kruté poznámky narážajúce hlavne na moju neschopnosť a odporný vzhľad. Len kvôli Christine som to celé nejak prežil a nevyskočil z balkónu.

Preto som sa postavil pred zrkadlo v ten večer, keď som sa vrátil. So slzami stekajúcimi po tvári som hľadel na svoj odraz a uvažoval som, ako sa zmeniť, ako vyzerať aspoň o trochu inak, aspoň o trochu krajšie. A vtedy som si povedal niečo, čo si odvtedy nosím v srdci.

Toto som ja. Som proste raz taký, ale som to ja. Originálny ja, neupravený nijakým tlakom spoločnosti. Originálny ja bez pretvárky. Aj keby ma mali všetci okrem Christine do konca života nenávidieť, zostanem sám sebou.

Aj teraz som sa pozrel na svoj odraz v zrkadle a v duchu som si pripomenul slova, ktoré som vyslovil pred viac ako štyrmi rokmi. Následne som sa mierne uškrnul a mlčky som k tomu v mysli dodal. A ak som sa nenechal zmeniť vplyvom nenávisti, nenechám sa zmeniť ani vplyvom lásky. Za žiadnu cenu.

Kútiky úst mi vyskočili ešte vyššie. Moje sebavedomie sa vyhrabalo spod podlahy. Zamieril som do kuchyne, kde sa brat hádal s mamou o tom, kam mu zmizol zošit zo slovenčiny. Tváriac sa, že ich nepočujem, som otvoril chladničku. Na malý moment som opäť zaváhal, či by som si predsa len nemal zobrať na desiatu niečo zdravšie, ale potom som si uvedomil, že to by bol prvý znak toho, že sa vzdávam.

Nie... vedel som, že Matt ma opäť bude presviedčať a ja som sa nechcel vzdať. Práve naopak. Bol som rozhodnutý mu jasne ukázať, že sa nezmením. Čím viac ma bude presviedčať, že sa mám zmeniť, tým viac mu budem dávať najavo, že to sa nikdy nestane.

Vybral som z chladničky gumovité lievance zo včera a napchal som si ich do desiatového boxu spolu s niekoľkými čokoládovými tyčinkami a kyslými cukríkmi. Chcel som dať dovnútra aj muffin, no napokon som sa rozhodol, že ho zjem po ceste do školy, keďže som aj tak ešte neraňajkoval.

Vyšiel som z domu a hneď, čo som stál vonku na čerstvom studenom vzduchu, spokojne som sa zahryzol do muffinu.

Začína vojna. A ja som schopný obetovať čokoľvek, aby som vyhral. Ak bude treba začnem jesť dvojnásobne viac ako doteraz. Pokojne budem chodiť každú prestávku do buffetu. Možno začnem aj blicovať telesné. Ak to dokáže Mattovi, že nado mnou skutočne nemá kontrolu a že ma skutočne nemôže zmeniť, spravím to. Milujem ho nado všetko na svete, ale túto vojnu ho vyhrať nenechám. Ak chceme mať šťastný vzťah, musí sa zmieriť s tým, že do niektorých vecí proste zasahovať nemôže.

Nemusíte mi písať do komentu, že Luno sa chová ako idiot, ja to viem. A úprimne, táto kapitola sa mi písala skutočne ťažko, lebo sa s tým našim trdlom, že vôbec nestotožňujem. A ako ste na tom vy? Súhlasíte skôr s Mattom, či s Lunom?