Najsladšia sladkosť✅

23. Zmrzlina

Matt

Ráno som sa zobudil a uvedomil som si, že rukami objímam veľkého, hebučkého, teplučkého plyšáčika. Usmial som sa a privinul som sa k nemu bližšie. Pomaly som otvoril oči a keď mi zrak padol na plyšáčika v mojom náručí, odskočil som od neho tak rýchlo, že som takmer padol z postele.

Ten mäkký plyšáčik totiž vôbec nebol plyšáčik, ale Luno navlečený v huňatom, sivom pyžamku. A ja som ho celú noc objímal zo zadu. Skvelé.

Posadil som sa a opatrne, s rýchlo tĺčucím srdcom som skontroloval, či ešte spí. Uľahčene som si vydýchol. Oči mal zavreté a ticho odfukoval, takže pravdepodobne nevedel o mojom objímaní.

Chvíľu som sledoval, ako sa jeho telo dvíha pri tom ako dýcha a keď zo sna ticho zamľaskal, takmer som sa roztiekol od roztomilosti. Bál som sa, že by som ho mohol zobudiť, tak som len ticho a opatrne prešiel do kúpelne.

Vyzliekol som sa, vošiel som do sprchy a nechal som na moje telo dopadať studené kvapky. Predstavoval som si, že ako stekajú po mojom tele berú so sebou všetky trápenia a zlé myšlienky z predošlého dňa a keď zmiznú v odkvape kvapky, zmiznú s nimi i moje problémy. Príliš to nefungovalo, ale bolo to lepšie ako nič.

Keď som sa vrátil do izby, oblečený do šiat zo včera, keďže iné som so sebou nemal, Luno už bol zobudený, no stále vyzeral riadne rozospato.

"Dobré ráno," pozdravil som ho a pokúsil som sa o úsmev, "asi by som mal ísť domov, čo?"

Luno pokrčil plecami: "Asi hej..."

Pozrel som sa naňho. V ruke žmolil papierik od čokolády a zdeptane sa díval do zeme. Akoby musel sám seba presviedčať o tom, že chce, aby som odišiel.

Zahryzol som si do pery a opatrne som si k nemu prisadol: "Počuj, Luno... v noci... v noci som trochu uvažoval a niečo mi napadlo."

Luno mlčal so zrakom stále zabodnutým do zeme, tak som pokračoval ďalej: "Ja úplne chápem to všetko, čo si mi včera povedal a tolerujem to. Ale... ale to všetko, mi predsa nebráni v tom, aby som ťa proste pozval von. Napríklad... napríklad na zmrzlinu."

Tým som Luna zaujal. Pomaly presunul pohľad z papierika v jeho rukách a pozrel sa mi do očí.

"Môžeš to brať ako rande, môžeš to brať ako kamarátstké stretnutie, môžeš to brať akokoľvek. Je to čisto len na tebe. Ale... tak, či onak, budem veľmi rád ak pôjdeš. Tak, čo myslíš?"

Usmial som sa naňho a v duchu som sa modlil, aby súhlasil. Luno chvíľu mlčal, no napokon sa s červeňou v tvári pousmial: "Vieš, že zmrzlinu neodmietnem nikdy."

Usmial som sa a na malý moment som zabudol na všetky tie príšerné veci, ktoré sa udiali počas predošlej noci.

Potom, čo sa Luno obliekol a osprchoval, sme vyrazili von. Kráčali sme tesne vedľa seba. Slnečné lúče sa odrážali od snehu, ktorý sa ligotal a bolo omnoho teplejšie než predošlú noc. Luno mi aj tak požičal jednu zo svojich mikiniek, aby som opäť neomrzol. Mikina mi bola krátka a široká, no bolo mi to jedno. Bola tak neuveriteľne príjemná a mäkučká, že som sa cítil, akoby som mal na sebe stále pyžamo. Už chápem, prečo ich Luno neustále nosí.

"Dúfam, že budú Tiffy a Kevin dobrí a nevyvedú nijakú hlúposť, dokým sa vrátia rodičia," vyslovil s obavami Luno.

Usmial som sa naňho: "Neboj sa, budú v poriadku. Kevin nevytiahne nos zo svojej izby a Tiffy je dobré dievča."

Luno sa na mňa usmial a zahanbene prikývol: "Mám pocit, že ich poznáš lepšie ako ja."

Zasmial som sa: "To nie je pravda. Ty ich máš veľmi rád a bojíš sa o nich, preto ťa to ihneď nenapadlo."