Najsladšia sladkosť✅

43. Všetko sa vysvetľuje

Christine

"Luno!" Vykríkla som tesne pred tým, ako som dopadla na nemocničnú posteľ.

Nasledovalo jemné zjojknutie vychádzajúce z Lunové hrdla nasledujúce dunením, akoby niekto spadol z postele.

Zdvihla som hlavu a usmiala som sa, keď som zistila, že ležím na Lunovi tváriaciom sa roztomilo prekvapene.

Tak moment! Ak je Luno tu, kto potom spadol z postele?

Zmätene som sa pozrela na zem, kde sedel Matt a s bolesťou v tvári si šúchal chrbát.

Pritiskla som sa bližšie k Lunovému teplému mäkučkému telíčku a stále nechápavo som sa opýtala Matta: "Matt? Môžeš mi, prosím ťa, vysvetliť, čo si robil na Lunovej posteli?"

Matt na mňa škaredo zazrel a odpovedal mi otázkou: "A môžeš mi, prosím ťa, vysvetliť, čo robíš ty tu?"

Nadvihla som obočie: "Čo asi? Prišla som za Lunom! Hneď ako som zistila, že s ním niečo je, trielila som do nemocnice nadsvetelnou rýchlosťou."

"Rád ťa vidím Christine," ozval sa Luno, ktorý sa očividne konečne prebral zo šoku a usmial sa na mňa.

Úsmev som mu v momente opätovala: "Aj ja ťa rada vidím zlatíčko. Bála som sa o teba! Už ti je lepšie?"

Luno v momente prikývol: "Už je mi omnoho lepšie. Len sa stále cítim trochu vyšťavene."

"To je pochopiteľné," pošepla som a prešla som mu rukou po krátkych uhladených vlasoch.

V tej chvíli sa rozleteli nemocničné dvere a dovnútra vošiel dosť nahnevane sa tváriaci doktor: "Mladá dáma, môžte mi, prosím vás, vysvetliť, čo tu robíte? Jasne som vám povedal, že sem ešte nemáte chodiť, že máte počkať v čakárni!"

Pomaly som sa zošuchla z postele na zem vedľa Matta a ucítila som, ako mi prúdi červeň do tváre.

"Prepáčte," zamrmlala som a pocítila som, ako sa mi telo plní výčitkami svedomia. Skutočne veľmi nerada niekoho hnevám. Keby som mohla, celý svoj život by som zasvätila len tomu, aby som mohla robiť ľudí šťastnejšími. No vidieť Luna bolo pre mňa v tejto chvíli až príliš bytostne dôležité na to, aby som poslúchala všetky pravidlá.

Lekár nahnevane pokrútil hlavou a prešiel pohľadom striedavo po každom z nás. Napokon zazrel na mňa a Matta chúliacich sa vedľa seba na zemi: "Viete čo, vypadnite odtiaľto obaja. Robíte tu očividne riadny bordel a ten chlapec potrebuje oddych. Plus, jeho rodičia za ním tak isto chcú ísť."

Obaja sme sa nešťastne pozviechali zo zeme, kývli na rozlúčku Lunovi a vybrali sa von z miestnosti.

"To sa ti teda podarilo!" Vykríkol nahnevane Matt, keď sme už stáli vonku.

"Prepáč," zamrmlala som a cítiac sa ešte viac vinne, ako v nemocničnej izbe, som uprela zrak na moje krikľavo ružové šnúrky na topánkach.

Matt si povzdychol a mávol rukou: "To je jedno. Snáď nám dovolia ísť za ním neskôr."

"Snáď," pošepla som so zrakom stále upretým do zeme.