Najsladšia sladkosť✅

4. Afterparty

Luno

Pomaly sme kráčali cez ulicu osvetlenú len pouličnými lampami a autami, ktoré cez ňu raz za čas prešli.

"Luno, ty sa nezdáš," povedala Christine, pričom skočila do jednej z kaluží, ktoré zostali pri ceste po nedávnom daždi. Voda vyprskla na všetky strany, mierne zasiahla aj mňa, no Christine navlečená v svojich obľúbených ligotavých gumákoch si z toho ťažkú hlavu nerobila.

"Ako to myslíš?" opýtal som sa jej pričom som si stieral z bundy kvapky, ktoré ma zasiahli.

"Najprv sa bojíš ísť na samotné Imatrikulačky a teraz bez rozmyslu ťaháš aj mňa, aj seba na párty, kde takmer nikoho nebudeme poznať a všetci tam budú opití," Christine spravila piruetu a skočila do ďalšej mláky, "nie že by mi to vadilo, ja som za každú srandu... len.... mi to nejak nesedí k tebe Luno a skutočne by ma zaujímalo, čo ťa to popadlo, že tak veľmi trváš na tom, aby sme tam išli."

Neodpovedal som. Sledoval som mačacie hlavy pod mojimi nohami, pričom som si ticho fúkal do rúk skrehnutých od mrazu a preklínal som rukavice, ktoré som si zabudol doma. Nebola to moja chyba, myslel som, že po Imatrikulačkách pôjdem trolejbusom priamo domov. Ale zmýlil som sa a to veľmi.

Christine ma sledovala s miernymi obavami v očiach. Asi tušila, že sa niečo muselo stať, ale poznala ma príliš dobre na to, aby vedela, že ak sa tvárim takto, znamená to, že zo mňa odpoveď tak skoro nedostane.

"Inak, náš tím skončil ako druhý!" vykríkla Christine v pokuse zmeniť tému a donútiť ma hovoriť, "Koľkatý skončil ten váš? Nejak som to nezachytila, keďže som si nebola istá, v ktorom tíme si bol."

Apaticky som pokrčil plecami: "Neviem..."

Christine zastala uprostred cesty a vydesene sa na mňa pozrela s ústami otvorenými dokorán: "Ako to myslíš, že nevieš?"

Znova som pokrčil plecami a pozrel som sa na ňu: "Proste som to prepočul... nezaujímalo ma to..."

"Ale... veď... to..." začala koktať Christine, no ja som sa len otočil na päte a ďalej kráčal smerom k baru.

Bolo mi jedno koľkatý bol môj hlúpy tím. Bolo mi jedno, že je zo mňa Christine nešťastná. Bolo mi jedno, že idem na miesto, kde by som za normálnych okolností nikdy nevkročil. Bolo mi to všetko jedno. Myslel som len na jedno. Matt. Matt. Matt. A len Matt. Myslel som na to, ako krásne sa mu blonďaté plamienky vlasov točia okolo tváre, ako mu žiaria jasno modré oči, ako sa mu pod tričkom rysujú svaly...

Každou jednou myšlienkou naňho som zrýchlil krok. Ani som sa nenazdal a stáli sme pred našim cieľom. Nad dverami visel ružový reflektor, ktorý nám tak veľmi žiaril do oči, že sme z neho ani nedokázali prečítať názov podniku.

"Naozaj tam chceš ísť?" Opýtala sa ma Christine. Z jej hlasu boli počuť obavy, ktoré som úprimne nepočul často. Bolo mi jasné, že Christine sa celý ten nápad naozaj nepozdáva

Miesto odpovede som pomaly siahol po kľúčke. Keď sa moja studená ruka dotkla ešte studenšieho kovu na malý moment som zaváhal, zhlboka sa nadýchol a až potom som ju potiahol nadol.

Hneď čo sme vošli dnu, ovalil nás zápach cigaretového dymu a hlučná hudba.

"To je smrad," zafňukala Christine, "a to sme len v predsieni. Predstav si, ako to bude páchnuť a hučať v hlavnej sále!"

Obaja sme zamierili k šatni, kde sme podali naše kabáty a tašky mladíkovi s pircingom v jazyku. Sledoval som, ako Christine s neuveriteľne nedôverčivým pohľadom, podáva svoju vzácnu tašku v tvare jednorožca a musel som sa uškrnúť.