Najsladšia sladkosť✅

11. Jediná funkčná útecha

Luno

(Okay ľudia, prinášam vám teraz veľmi zvláštnu kapitolu a dávam vám právo Veta, inak povedané, ak poviete "Nie" , kapitolu vymažem, dej to neovplyvní)

Nech je Matt hocijako dokonalý, pred Tigricou skutočne nemal nijakú autoritu. Hneď čo odišiel, Tigrica si zívla a ľahla si do pelechu. Sľub, ktorý dala Mattovi o tom, že ma uteší a ochráni nesplnila a ani nevyzerala, že by to mala v pláne.

Ešte chvíľu som sedel na zemi a plakal som, no tá prázdnota ma postupne zožierala zvnútra. Musel som ju niečim zaplniť a to rýchlo...

Pomaly som sa doplazil do kuchyne, kde som sa oprel o studenú stenu chladničky. Teda, ak mám byť presnejší, opieral som sa o mrazničku, keďže chladnička sa nachádzala nad ňou.

Jemne som sa posunul, aby som ju dokázal otvoriť. Vytiahol som zvnútra čokoládový nanuk. Strčil som si ho celý do úst. Nejedol som ho pomaly, tak ako sa nanuky väčšinou jedia, hrýzol som doňho. Zjedol som ho na pár hltov. Mal som pocit, akoby mi celé telo zamrzlo. No... bolo mi to jedno. Užíval som si sladkú chuť v ústach a to, ako sa mi plní telo niečim dobrým, čo nespôsobuje bolesť, práve naopak, odstraňuje tú, čo vo mne je.

No nestačilo to. Nikdy to nestačí. Potreboval som viac...

Vytiahol som z mrazničky ďalší nanuk, tentokrát vanilkový a zjedol som ho snáď ešte rýchlejšie, ako ten pred tým. Samozrejme, že to stále nebolo dosť.

Pomaly som sa zdvihol na nohy a otvoril som chladničku. V duchu som poďakoval rodičom za to, že milujú sladké tak veľmi, ako ja a že urobili veľmi múdre rozhodnutie a kúpili donutky. Vytiahol som krabicu z chladničky a zošuchol som sa naspäť na zem. Ani som sa neunúval zavrieť za sebou dvere na chladničke, vedel som, že sa do nej vrátim ešte minimálne raz.

Keď som z donutiek zjedol už asi štyri, napadlo mi, že rodičia ich nekúpili len pre mňa. Mal by som niečo nechať aj bratovi a sestre. Aj keď, keby to bolo na mne, bratovi by som nedal nič. Jeho existencia na tomto svete nemala nijaký význam pre nikoho. S nikým nikdy nekomunikoval, len hlúpo čumel do mobilu so sluchátkami na ušiach. A rodičia ho nechali tak. Nikdy som ho nemal rád ledva sme spolu rozprávali. Ale Tiffy? Jej by som nechal aj všetky sladkosti sveta, keby o ne mala záujem. Ona je čisté dobro. Anjel zavretý v tele sedemročného dievčatka.

S myšlienkou na Tiffy som sa znovu zdvihol na nohy, vopchal krabicu späť do chladničky aj spolu s mojou hlavou. Obzrel som si jej chladné vnútro a očami som prechádzal po jednotlivých veciach, ktoré v sebe ukrývala.

Chcelo by to niečim zapiť.

Vytiahol som veľkú plastovú fľašu naplnenú presladeným kakaom. Sladkým sladučkým kakaom.

Keď som ho už držal v rukách, uvedomil som si, že za ním sa nachádza vec, ktorú som si pred tým nevšimol. Och ďakujem mami! Bol to tanier plný hranoliek a syrových nugetiek. Premastených, preslanených nugetiek a hranoliek, ktoré mama asi včera večer upražila.

Vytiahol som tanier von a aj s ním, aj s kakaukom som dopadol opäť na tvrdú zem. S dopadom som si povzdychol. Celý deň ma nohavice troch tlačili na páse a teraz, keď som sa najedol a sadol som si, bolo to neznesiteľné. Rozopol som si gombík aj zips a jedol som ďalej.

Zajedal som hranolky nugetkami a zapíjal som ich kakaom a mojimi slzami, ktoré mi neprestajne tiekli dolu po tvári.

Neprestával som plakať.Nedalo sa to. Táto diera bola nezaplniteľná. Ešte sa mi to nestalo. Bol som už úplne prepchatý, no bolesť, prázdnota a smútok neodchádzali.

Ľahol som si na chrbát, aby som bol vôbec schopný do seba dávať ďalej jedlo. Ani som nevnímal čo, alebo koľko si toho vlastne dávam do úst. Celé moje telo protestovalo, ale ja som pokračoval.

A vtedy sa to stalo. Do hrude mi vystrelila ostrá bolesť. Priamo do srdca. Z hrdla mi vyšiel krik a ruka mi vystrelila na miesto, kde mám srdce. Tvár sa mi zvraštila od bolesti, dýchanie sa mi zrýchlilo.

Od malička som mal nejaký genetický problém so srdcom, ale lekári vždy vraveli, že s normálnym zdravým životným štýlom mi z toho nič nehrozí.

Ja viem. Nemusíte mi nič hovoriť, ja to viem. Nie som blbý. Môj životný štýl jednoznačne nebol zdravý. No ja som ho nechcel zmeniť. Nie. Jedla sa nevzdám. Nikdy. Bolo jedinou funkčnou útechou na všetky moje problémy, ktorým som musel každodenne čeliť.

Teda... až doteraz. Nech som sa pchal akokoľvek, nech som do seba pchal čokoľvek, smútok a prázdnota, ktoré vo mne zanechal Matt nezmizli.

Ležal som na zemi a nevládal som vstať. Psychicky som to nedokázal vôbec a bolesť brucha a srdca tomu jednoznačne nepomáhali.

A má vôbec nejaký zmysel vstať? Započul som klopanie na dvere. Neozval som sa. Nech ma rodičia nájdu takto. Zľaknú sa a nepustia ma do školy. A bude dobré. Zostanem doma, neuvidím Matta, ani Christune a budem môcť pokračovať v, pre mňa, dokonalej terapii jedlom. Zavrel som oči a čakal som na to, čo sa stane....

No ľudia, úprimne, ja sama som váhala, či túto kapitolu publikovať a znovu pripomínam, že ak chcete, napíšte mi do komentu a ja ju vymažem. Môžem vám, ale sľúbiť, že ďalšia kapitola už bude vcelku normálna a môžte sa tešiť na prvé stretnutie Matta a Christine :3 XD