Láska, ktorú milujem

17.časť

Bethany

Prešli asi také dva mesiace. Ruka bola ešte stále zaviazaná v obväze. Ale už je v lepšom stave ako predtým. Chcela som si je už rozviazať, ale mama stále histerčila, že ešte nie.

Bol pondelok. Najhorší deň z celého týždňa. Nemám rada pondelok, ale zas sa až tak v škole nezdržím. Dnes budem v škole len päť hodín a potom pôjdem domov spraviť projekt na zemempis. Vôbec sa mi nechce ho robiť, ale treba! Ráno som sa opäť dala do poriadku a s nie spokojnou tvárou som išla do školy. Chvíľu som ešte zostala vonku pred pavilónom a čakala som na Zaru. Zara do školy chodievala veľmi skoro, ale v poslednej dobe chodí medzi poslednými. Nakoniec som ju videla vnútri pri skrinkách. Išla som za ňou. Začala mi rozprávať jej historky z víkendu. V sobotu bola na koncerte skupiny Coldplay, potom išli cestou do Viedne a v nedeľu išli do hôr sa prejsť. Narozdiel odo mňa, ja som sa cez víkend len učila a ležala na posteli. Ani s Louisom sme nešli von. Nemal čas. Nebol doma. Bol v meste niekoľko kilometrov odtiaľto. Mal tam starých rodičov, takže išli k nim na návštevu. Ale aspoň sme si v sobotu podvečer volali cez videochat. Milujem jeho hlas. Je to úžasné ho počúvať. Vraví pravdu a neklame. To čo vraví dáva zmysel. A má super mega zmysel pre humor. Úplne ho milujem. Som rada, že som ho stretla.

V škole až taká zábava nebola. Veľa učiva, veľa tém, nových tém a látok, ktoré sú potrebné vedieť hneď aj na druhý deň. Vraj je to jednoduché, no nesúhlasím. Učíme sa toľko toho, že je to jedným slovom hovadina. Cez prestávku som skočila za Louisom. No videla som ako sa opäť naňho lepila Mellisa. Och Bože, tá Mellisa!!!

„Daj mi pokoj. " povedal Louis. Vstúpila som do jeho triedy a hneď ako ma Mellisa videla, išla za mnou a chcela ma vyhodiť. „Heeej! Nedotýkaj sa ma! "skríkla som po nej. Bolo treba. Ruku mala položenú na mojom ramene, no keď som po nej zahučala, tak ju dala dole a prekrížila si ruky. Louis prišiel za mnou a chytil ma okolo pásu. V Mellisiných očiach bolo vidieť, že žiarli a pomaly sa začala mračiť. Louis a ja sme išli von z triedy na chodbu. Sadli sme si na lavičku a rozprávali sme sa. „Ach tá Mellisa, už mi naozaj lezie na nervy." povedal vyčerpane a oprel si hlavu o ruky. „Neboj, po nejakom čase ti dá svätý pokoj, uvidíš. A ak nie, tak si to s ňou vybavím." povedala som a objala som ho. Louis bol stále zarmútený. Tak veľmi rada by som mu pomohla, ale je to ťažké. Mellisa je hrozne panovačná. Mohla by sa krotiť...