Láska, ktorú milujem

73.časť

Videla som len tmu. Všetko bolo odrazu čierne a keď som konečne otvorila oči cítila som bolesť v rukách, na nohách, na hlave jednoducho na celom tele. Hadička v mojich žilách, ja prikrytá bielou plachtou v izbe s malým umývadlom s trilomi prázdnymi posteľami a s veľkým oknom, ktoré nemalo zastreté žalúzie, takže som sa dokázala pozerať na hviezdy. So slzami v očiach...

Ako je to možné, že z tak krásneho dňa sa stane tento horor...

Ležím, ležím, ležím... Dívam sa hore, potom dole, do prava, do ľava, zazrem na dvere, kde sa chodbou nesú doktori s vozíkami.

Ja som v nemocnici...
Sama.
A sama.
Chcem vidieť Louisa.
Chcem cítiť jeho dotyk.
Chcem vidieť jeho úsmev.
Chcem ho počuť.
Chcem ho mať pri sebe.

...

Prešlo pár hodín a ja som sa zobudila do bieleho rána s tým, že pri mne sedela mama s Courtney a na druhej strane sedel Louis, ktorý mi držal ruku a tiekli mu slzy. Keď ma uvidel, že som hore, videla som na ňom radosť, tie jeho šťastné očká a ako sa mu tvorili jamky keď sa pousmial a pobozkal mi tvár a ruku. Mama s Courtney taktiež boli veľmi nadšené a hneď volali doktorku. Tá zásadne potvrdila, že si ma nechajú minimálne ešte na tri noci. Na tri noci plné samoty, tichosti a tmy.

Mama s Courtney išli domov, aby mi doniesli nejaké potrebné veci zatiaľ, čo Louis pri mne ešte sedel s tým cieľom, že ma nechce opustiť.

„Pani doktorka!”, zakričal na ňu, keď už bola vo dverách, „môžem tu s ňou zostať na noc?” spýtal sa a mňa zahralo pri srdci. Na hej tvári som videla, že by s radosťou povedala áno...

„Tak to vám ešte nedokážem povedať z ale myslím si, že vy to nejako extrémne nevadilo.” povedala a s úsmevom odišla.

Otočila som sa hlavou k Louisovi. Ten mi všetko pekne po vysvetľoval, čo sa všetko dialo a čo sa hlavne dialo ďalej na zariadení.

„Matthew je vo väzení na niekoľko rokov, takže si v bezpečí. Tu si vedela, že je u vás?”

„Nie, Louis. Zľakla som sa, keď som ho videla v izbe. Už po skúsenosti, čo sa stalo minule som niečo tušila, že sa dačo stane, ale nie toto.”povedala som so slzami v očiach a Louis ma hladil po tvári.

„Bála som sa. Povedala som, že zavolám políciu, no vytočila som tvoje číslo a ty si prišiel.”

„Áno, som rád, že si mi zavolala. Ja som tu vždy pre teba zlato, aj v tých najhorších prípadoch.” povedal a opäť sa usmial.

„Ale veď ty tu nemôžeš ostať.”povedala som a Louis sa trochu zarazil. „A prečo nie?”

„Veď máš za pár dní maturity, nemôžeš tráviť čas teraz so mnou.”

„Pfff... Kašlem ju, to čo viem, tam poviem a hotovo. Je mi to jedno, ja sa bojím o teba.”
Páčilo sa mi to, čo povedal ako posledné, no nepáčilo sa mi, aký má teraz nazor na celú maturitu.

„Tak to nie. Veď ty si človek, ktorý sa vždy učil a pilne si pracoval na tom, aby si všetko hravo vládol. Teraz nemôžeš strácať čas kvôli mne. Je to dôležité, a pre teba určite,. keďže chceš ísť na vysokú.”

„Ja viem, dám to neboj. Už len keď si spomeniem na teba, tak sa všetko vydarí...”