Láska, ktorú milujem

27.časť

Louis

Prišiel som domov, odhodil som tašku, skočil na posteľ a začal som si písať s Bethany. S Bethany som si písal asi dve celé hodiny, že som skoro zabudol na školu. Skoro ma porazilo. Božeee... Vôbec sa mi nechce robiť tie úlohy. A to učenie ma zas zachytí na ďalšie dve hodiny...

Tak som Bethany napísal, že sa idem učiť. Rozlúčili sme sa a potom sme si už nenapísali. Učil som sa až do večera a nemal som už čas. Potom som sa len išiel osprchovať, najesť a spať.

Ďalší deň bol úplne ten istý, no domov som išiel spolu s Bethany. U nás nitko doma nebol a tak sme boli sami. Poukazoval som jej môj dom a potom sme len išli ku mne domov. „Noo, musel som si upratať." povedal som a zasmial som sa. Aj Beth sa usmiala. „Ale, však v pohode. U mňa je vždy bordel. " povedala. Obaja sme si sadli na moju posteľ, no ja som sa opäť postavil.

Bethany

Má to tu naozaj pekne zariadené. Páči sa mi tu. No, videla som na Louisovi akúsi nervozitu. „Si v poriadku? " spýtala som sa a išla som za ním. Louis sa opieral o svoj stôl a nechápala som, že čo mu je. Možno, že to len hrá, no Louis zas taký nie je.

Louis sa ku mne otočil a chytil ma okolo pása a pobozkal ma. Ja som zatvorila oči a spolupracovala som. Cítila som každý jeho dotyk. Má jemné ruky, ktorými ma hladkal po mojom chrbáte. Louis a ja sme si ľahli na posteľ. Louis ma začal vášnivo bozkávať pri krku a aj dosť dlho a tak som sa nechala unášať tou vášňou, že to nakoniec skončilo tak, že sme obaja pri sebe zaspali. No asi po hodine sme sa prebrali. Teda najprv ja. Boli štyri hodiny. Pomaly som sa nahla k Louisovým perám a hrozne som mu chcela dať pusu. No, on sa zobudil a hneď nahodil úsmev na mňa, keď ma zazrel. „Ľúbim ťa, Louis. " povedala som a Louis sa usmial ešte viac. „Asi už budem musieť ísť. "povedala som, zobrala som si veci a Louis ma išiel osprevadiť ku mne domov. Nebývame od seba až tak veľmi ďaleko. No, Louisovi to vôbec nevadilo... Som rada, že išiel so mnou. V tom momente som sa s ním nechcela rozlúčiť, no museli sme. „Tak sa teda vidíme zajtra. Pa. " rozlúčili sme sa. Do riti... Povedal som. Chcel som sa jej spýtať, že či bude so mnou, no kebyže nezaspím s ňou u mňa na posteli, tak bodaj by som jej to aj povedal. Doriti!!!

...

Prešili tri týždne. Každý deň sa dialo to isté. Každý deň veľa učenia, každý deň som aj odprevádzal Bethany domov, no deň čo deň čakám na to, kedy príde ten čas. Chcem, aby som sa dal dokopy s Beth. Mám ju veľmi rád a veľmi si rozumieme. Tak si vravím, prečo nie?

Bol štvrtok. Čo znamená, dnes idem do knižnice. Samozrejme, že už sú to nejaké tie týždne od kamarátovej smrti a na stene pri dverách stojí pamätný list s jeho menom a s jeho dátumom narodenia a úmrtia. Dnes mám byť v knižnici až tri hodiny. Som zvedavý, že čo budem robiť. Väčšinu svojej práce už mám urobenú, možno prišli ďalšie nové knihy. A samozrejme, že nové knihy prišli, takže som ich musel poukladať na police. Po poukladaní kníh som ešte kontroloval, že či sú tam naozaj všetky knihy. Okolie som ani nijak nevnímal a zrazu som zacítil ako ma ktosi chytil spod tričko. Myklo ma jak hovado a keď som sa otočil, tak som videl Mellisu. Mellisa sa natiahla na moje pery a začala ma bozkávať. Snažil som sa odtiahnuť od Mellisy, lenže ona bola taká silná, že som bol aj v rozpakoch, aby nás nikto nevidel. Samozrejme, že nás bolo počuť. Odrazu Mellisa skočila na mňa a ja som sa len tak tak zachytil o policu z ktorej dokonca aj knihy popadali a mám aj dosť veľké šťastie, že tá polica na mňa nespadla. No potom som videl ako ma uvidela Bethany pri vchode do knižnice a rozutekala sa za mnou. Videla, že ma zas Mellisa otravuje a tak mi pomohla ma od nej odtiahnuť. Mellisa spadla ma zem a ja som ako splašený si zobral mikinu, tašku, chytil som Bethany za ruku a utekal preč z knižnice. Dokonca som aj popadané knihy nechal na zemi, ba aj Mellisu.

Keď sme prešli za školskou bránou, tak sme zastavili a ja som si musel poriadne vydýchnuť. „Pane Bože!!! " bol som v zlom psychickom stave a v tom momente som ničomu nechápal. „ To čo bolo?! Si v pohode? " spýtala sa ma Bethany. „Hej, mysím, že áno. " odpovedal som. Nechápal som tomu, čo chcela Mellisa spraviť.
???

Bethany

Hrozne mi bolo Louisa ľúto. Tá Mellisa si už veľmi dovoľuje. Ja a Louis sme išli spolu domov. Videla som ako sa Louis trápi a zrejme ho aj bolela hlava. Pomaly sa stmievalo a obaja sme sa ocitli pred mojím domom...

...
Ahojte!!! Som rada, že čítate tento príbeh. Dúfam, že sa vám to páči. Čo si myslíte, že bude ďalej prebiehať? Stane sa niečo?
Budem vám veľmi vďačná za každý vote, read aj koment. Dikiiiii!!!
Ivka:*