Láska, ktorú milujem

70.časť

„Tam, kde budeme len ja a ty..." ako som to dopovedala videla som, ako sa Louis začervenal, chytila som ho za ruku a odišli sme preč. Do školy sme nešli. Dnes sa v škole nemalo stať nič mimoriadne, dnes mal byť tak ci tak voľnejší deň a Louis sa rozhodol, že ani do knižnice nepôjde. Dnešný deň sme si chceli nechať pre seba.

Obaja sme zašli do jedného Louisového podniku kdesi na druhom konci nášho mesta. Tak či tak, sme mali auto, takže sme mohli zájsť hocikam. Nikto nič netušil, že sme preč a preto sme si napísali fakeovu ospravedlneňku a nebáli sme sa riskovať.

Zaparkovali sme na parkovisku hneď pred tým podnikom. Wau. Bola to celkom pekná a zaujímavá budova typu vintage, ktorý mám rada. Obaja sme si sadli na terasu na hornom treťom poschodí...

„Nech sa páči, madam." povedal. Milovala som jeho neustály úsmev na tvári a podal mi menu. „Vyber si, čo len chceš."

Obaja sme si vybrali cappuchino a menší zákusok k tomu. Bolo to vynikajúce. Do tejto reštiky budem chodiť asi častejšie. Vravím si pre seba. V zápätí Louis odložil mobil a položil ho na stôl. 

,,No, kam teraz?" spýtal sa Louis ako keby bol pripravený na obrovské dobrodružstvo. A aj bol. Videla som mu to v jeho krásnych modrastých očiach, ktoré nikdy neprestali tak nádherne žiariť, ked sa kedykoľvek na mňa pozrel. Ja som ešte len dopíjala kávu a s výrazným pohľadom som sa naň ho dívala ako sa obzerá na všetky strany a následne som ho odfotila. Nádhera. Mierne som sa usmievala a mala som z tej fotky radosť, že sa mi tak krásne podarila. Hned som ju dala na instagram a označila som ho s  červeným srdiečkom. Louisovi hned cinkla správa, že som ho označila v príbehu a hned som videla, ako sa mu jeho jamky zbiehajú a usmieva sa...

Opätovne som sa naňho usmiala aj ja. ,,Tak ideme teda?" spýtala som sa ho. On sa postavil, vytiahol peňaženku a zaplatil čašníkovi, ktorý sa k nám blížil. ,,A kam teda máme namierené?" ozval sa Louis. Spoločne sme išli k autu a obidvaja sme nemali ani poňatia, kam chceme ísť. Najradšej všade!!! Louis naštartoval a šli sme do "neznáma". Avšak celú cestu bolo celkom ticho zatiaľ čo som zbiehala sociálne siete. Louis ma neustále držal jednou rukou za moje stehno, ktoré po pravde zohrievalo slnko spoza okna. Dnešné počasie vyšlo na parádu. Slnko krásne svietilo, občas ho aj mráčik privítal, no vzácnym darom bolo, že nepršalo ako mali hlásať. 

Stále sme obiehali samé uličky so samými obchodmi, kaviarňami a reštauráciami. Louis sa začal smiať. ,,Čo je?" spýtala som sa ho a začala som sa smiať aj ja. ,,Všade len samé reštiky!" zakričal a prudko zatočil do jednej uličky, z ktorej sme sa dostali kamsi na lúku. Louis vystúpil. kým som zatiaľ ešte sedela v aute. Po asi minúte som vyšla von aj ja a nadýchala sa čerstvého vzduchu. Louis si vyzliekol mikinu, ktorú mal len tak na sebe celý čas hodenú, auto nechal otvorené a rádio pustené. Sadol si na trávu blízko auta, aby ho mal pod kontrolou a ja som si k nemu prisadla. Obaja sme sa chvíľu dívali pred seba, kým jeden z nás nezačal niečo rozprávať.

,,Dnes nepôjdeš do knižnice? Počula som, že máte akúsi veľkú jarnú inventúru." povedala som a pozrela sa na Louisa, kým mi neodpovie. Chvíľu rozmýšľal a pozrel sa na mňa. ,,Neviem, asi nie." S údivom som sa naňho dívala a čudovala sa, že to nejako v poslednej dobe zanedbáva. ,,Naozaj? a prečo, však stíhame ešte ísť. Mohla by som tam byť s tebou a pomôcť ti." ponúkla som sa, no Louis nevyzeral z toho veľmi nadšene. ,,Ja naozaj neviem." riekol. V hlave som si vravela, že dúfam som ho nejako nenahnevala, že sa vypytujem, len ma to zaujímalo...

,,Stalo sa niečo, Louis?" spýtala som sa ho a prisunula k nemu bližšie. On sa na mňa len pozrel a chvíľu ostal ticho. ,,Prepáč, že stále pýtam, ale vyzeráš ako keby ťa niečo trápilo a ty mi to nechceš povedať. Pred chvíľou si bol vysmiaty a teraz?" ostala som ticho potom už aj ja, lebo som videla, že to nemá nejako zmysel. On sa postavil a mieril k autu. ,,Zlato, naozaj mi nič nie je, len proste stres na mňa lezie, ked o týždeň mám maturitu a namiesto toho, aby som sa učil, nie som v škole a sedím na lúke." To, čo Louis povedal, som potom mala na chvíľu pocit, že ho toto nebaví, byť so mnou. Avšak ešte pokračoval, ked videl moju skleslú tvár. ,,Ale ja som rád, že som s tebou, lebo naozaj teraz som si konečne mohol vydýchnuť z celého toho učenia." povedal a hned mi bolo lepšie.