Láska, ktorú milujem

67.časť

Akýmsi zázrakom nastal pondelok. Bohužiaľ. Skončili najkrajšie momenty s Louisom, ako je napríklad každodenné celodenné vyvaľovanie v posteli. Nuž povinnosti sú tu zas.

Louis

Zastal som ráno autom pred domom a čakal na Bethany. Ja zabambušený v mikine, lebo nebolo dnes až také teplo. Auto mi ukazovalo, že je 14 stupňov. Presne som si predstavoval to, ako mi Bethany povie, že prečo nečakám vnutri v aute. Ale nie, ja chcem na ňu čakať vonku stojac pri svojej audine.

Bethany

Ja si vykračujem dolu schodmi, obula som si svoje biele tenisky. Vošla som von, prehodila som vlasmi a zatvorila za sebou dvere. Ja v čiernych roztrhaných nohaviciach a čiernobielom pásikavom tričku a na sebe ešte koženka. Akurát som videla Louisa opretého o svoju audinu. On v čiernych nohaviciach a v mikine od Hilfigera. Milujem, keď ju má na sebe. Podišla som k nemu a hneď som ho pozdravila bozkom.

„Dobré ránko.” povedal a usmial sa na mňa. „Dobré. Máš dnes ťažký deň?” spýtala som sa ho a sadli sme si do auta. „Asi ani nie, ty?” Pozrel sa na mňa a naštartoval. „Dúfam, že nie.” odsekla som a nakukla do mobilu. Chvíľu nastalo ticho, no Louis ma neustále držal jednou rukou za moje stehno a jemne škrabkal. „Inak Beth, ďakujem za krásny víkend s tebou. Veľmi som si ho užil.” povedal. Začalo mi silno búšiť srdce a usmiala som sa naň ho. „Bolo mi radosťou. Aj nabudúce.” povedala som.

...

Na malom parkovisku pri škole, kde sme zaparkovali auto, som začula nehorázny smiech. Bola to Mellisa, ktorá sa ku nám približovala. „Ahoj Louis!” kričala z diaľky, no Louis ma chytil za ruku, zatvoril kufor, z tkoreho sme si zobrali tašky a išla sme rýchlym krokom do školy. „Daj mi pokoj Mellisa, viem, že máš falošný účet pod menom Lauren.” povedal. Ako náhle to povedal, tak som si spomenula, ako mu stále prichádzali od nej správy. Pridal do kroku a ja som skoro spadla na zem. Louis ma prichytil a zastavil. „Prepáč, ja to to vysvetlím.” povedal zadychčane so smutnou tvárou. „Chápem, nemusíš vysvetľovať Louis.” povedala som mu, chytila som ho za ruku a išli sme dovnútra.

Louis

Nikdy mi nedá pokoj a už len kvôli mne si spraví falošný účet a ide si so mnou písať a chce ma obalamutiť. Krava. Chová sa tak blbo, že je to už trápne. Snažím sa ju ignorovať, no nedá sa to, keď sa ti postaví rovno pred oči.

Bethany skoro spadla na zem, mohla si kvôli nej ublížiť a chcel som jej to všetko vysvetliť, ale som rád, že to pochopila aj bez vysvetlenia.

...

Sadol som si do lavice a opieral si rukou hlavu. Díval som sa do blba a čakal pokiaľ konečne odídem a pôjdem domov s Bethany.

Potrebujem odpočinok. Potrebujem odpočinok. Potrebujem odpočinok... Opakoval som stále dookola až sa mi nakoniec zatvorili oči. Zobudil som sa na to, keď ku mne podišla pani profesorka a povedala: „Zrejme si nespal Walker. Máš ísť za pánom riaditeľom.” odsekla a potichu si vzdychla. Ja som v pokoji odišiel z triedy a išiel na dolné poschodie do riaditeľne. Klopal som asi trikrát, pokým neprišiel pán riaditeľ za mnou. Zrejme sa v riaditeľmi nenachádzal ako vidím. Klopal som márne. „Vraj ste ma volali.” povedal som slušne. „Ach áno Louis. Potreboval som s tebou hovoriť ohľadne maturít.” povedal a spolu sme išli do riaditeľne. V hlave mi skákali samé myšlienky... Žeby sa maturita presunula na iný deň? Žeby mi už rovno dali pokoj kvôli tomu? Ale asi nie. Maturita je dôležitá, a tak som sa hlavne sústredil na to, čo hovorí pán riaditeľ. „Rád sa rozprávam so študentami, keď je to potrebné. Aši vieš všetky informácie ohľadne maturity. Považujem ťa za veľmi šikovného chlapca Walker, a že ťa dokonca povýšili v knižnici. Už tam vraj moc nechodíš, mám pravdu?” povedal a ja som bol ticho. Nakoniec som si odkašľal a riekol: „Veruže v poslednej dobe tam moc nechodím, viac menej sa učím na maturity, ktoré sú o mesiac, ale dnes tam chcem zájsť.” povedal som spokojne. Pan riaditeľ sa na mňa pozrel, postavil sa a chytil ma za rameno. „Chápem, že je teraz dosť ťažké obdobie, ale šéf z knižnice mi povedal, že by si to nemal až tak obmedzovať, pokiaľ si tam ako pracovník.” povedal. Ja som len orikivol hlavou, čo malo znamenať, že áno, chápem. „Nuž, čo dodať, mám z teba veľkú radosť Walker, pokračuj v tom. To je asi už všetko odo mňa. Môžeš sa vrátiť na hodinu.” povedal a ja som odišiel ako povedal. Hneď ako som sa vrátil do triedy už bola prestávka a sadol som si do lavice naspäť. Rozmýšľal som nad tým, že prečo mi rovno nezavolali, keď ma tam potrebujú?

...

Po škole som čakal na Bethany, že ju odveziem domov a ja sa vrátim do knižnice, ktorá je tu hneď pri škole. Hneď ako som videl Bethany som ju obdaril bozkom a vypytoval sa všelijaké otázky ako vždy. Ako bolo v škole? Nejaká známka? Máš veľa úloh? Mala si ťažký deň? Bethany sa len usmievala. Milujem keď sa usmieva. Má taký očarujúci úsmev...

„Pôjdem ťa teraz odviezť domov a ja sa vrátim do knižnice.” povedal som a chytil som ju za jej studenú ruku. „Dobre, ale potom sa vrátim a prídem ťa pozrieť, dohodnuté?” povedala a dala mi bozk. „Prezlečiem sa a prídem.” ja som len súhlasil a čakal na ňu v knižnici pokiaľ príde sa sem pozrieť po dlhej dobe...