S láskou Lumi

1.kapitola - Konečne doma

Lumi

Neviem, čo bolo na tom dni iné...

No všetko som vnímala akosi jasnejšie.

Dívala som sa cez mreže klietky a načúvala zvukom okolia. Hučaniu áut a štekotu psov. Smiechu detí, ktoré sa vracali zo školy, a škrípaniu bŕzd, keď v rozjarenej nálade vbehli do priechodu. S nastraženými ušami som sa v zmesi hlasov snažila identifikovať ten tvoj. Vždy mi znel ako hudba a chýbal mi, už keď som ho nepočula pár hodín. No namiesto hlasu som ako prvé začula vŕzganie bránky, čo znamenalo, že sa domov vraciaš sám.

Môj chvost začal bláznivo udierať o podlahu koterca. Vrtela som sa a kňučala od šťastia. Nešlo to potlačiť. Netrpezlivo som strkala ňufákom do dvierok, kým si kráčal  do najvzdialenejšieho kúta vášho pozemku. Batoh si mal prehodený cez plece, ruky vo vreckách...

A usmial si sa, keď si ma zazrel.

„Lumi!" šikovne si otvoril moje väzenie a pustil ma von. Okamžite som sa na teba vrhla. Oblizovala som ti tvár a ty si sa smial, akoby neexistovalo nič príjemnejšie. A ja som zas nepoznala nič príjemnejšie, než tvoje prsty zaborené v mojom kožuchu.

„Dolu, Lumi! Dolu!" upozornil si ma a ja som sa poslušne zviezla na všetky štyri. Rukávom bundy si si utrel oslintanú tvár a sklonil si sa, že ma pohladíš... no skôr než sa tvoja ruka dotkla mojej hlavy, zvalila som sa na chrbát a ukázala ti bruško.

„Ty si ale dobré dievča," škrabkal si ma a chválil, a ja som bola najšťastnejším dievčaťom na svete.

Tvojím dievčaťom.

„Tak čo? Pôjdeme dnu?" vystrel si sa. Ako na povel som sa rozbehla k hlavným dverám. Škrabala som na ne, až kým si ich neotvoril a nepustil ma do vyhriateho domu.

„Som doma!" zakričal si z predsiene, keď si si vyzúval tenisky. Jednu z topánok som hneď chytila a bežala s ňou preč. Krásne voňala a bola taká mäkká! Zuby sa mi do nej zabárali jedna radosť!

Zvalila som sa do pelechu z ovčej vlny pri praskajúcom kozube, chytila som topánku do predných láb a začala ju s pôžitkom žuvať.

Z kuchyne ku mne zatiaľ doliehal tvoj rozhovor s mamou.

„Ako bolo v škole?" pýtala sa ťa.

„Fajn. Ako si sa mala ty?"

„Výborne," zasmiala sa a zapla kávovar. Počula som jeho šumenie. „Práca z domova má nekonečné výhody. Celkom si to užívam."

„Hm, mami?" ozval si sa vážne, len čo kávovar zmĺkol.

„Áno, zlatíčko?"

„Keď si cez deň doma, nemohla by Lumi ostávať tu? Nepáči sa mi, že je osem hodín zavretá v koterci."

„Nie!" vyhŕkla.

„Ale prečo? Veď je poslušná, čistotná..."

„Bude ma otravovať!" Vedela som si predstaviť, ako odmietavo krúti hlavou. Vždy to robila, keď si od nej niečo chcel. Alebo keď som ja chcela maškrtu.

„Veď ťa neotravuje ani teraz!" ohradil si sa.

„Vážne? A čo také robí? Stavím sa, že niekde ničí náš drahý nábytok," odfrkla. Nikdy nemala rada psy. Už keď som bola šteniatko, správala sa ku mne ako k prašivej.

Zaliala ma úzkosť a zlosť, pretože som s tým nedokázala nič robiť, a ešte silnejšie som sa zahryzla do topánky, aby som tie pocity potlačila.

V pozadí som počula pár šuchotavých krokov...

„Lumi!" vykríkol si z ničoho nič.

„No pozrime sa!" zasmiala sa tvoja matka.

Než som sa stihla spamätať, už si kľačal pri mne. „Okamžite pusť tú topánku! Fuj! Zlé dievča!"

Úlovok mi vypadol z tlamy.

Zlé dievča? Akože ja?

Znelo to tak hrozne a tvoj pohľad bol taký karhavý, až sa mi z hrdla vydralo žalostné zakňučanie.

Sklamala som ťa.

So sklopenými ušami som sledovala, ako odnášaš rozžuvanú topánku späť k ostatným a tvoja mama sa s víťazoslávnym úsmevom opiera o zárubňu.

„Vravela som ti to," prehodila.

„Toto bežne nerobí! A nerobila by to, keby sme ju nenechávali celý deň zavretú! Má z tej klietky úzkosť! Prečo nemôže zostať doma?"

„Lebo potrebujem pracovať, Luke. A s ňou to nejde," ukončila debatu a vrátila sa do kuchyne k svojmu hrnčeku kávy.

Cítila som sa ako najhorší pes na svete.

No len do chvíle, keď si sa ku mne sklonil a poškrabkal ma za ušami. „Bude to dobré," utešoval si ma. „Ona raz povolí. Viem to."

Chvíľu sme sa maznali, ja som ti oblizovala bradu a ty si mi láskal chrbát, než tvoja matka opustila kuchyňu a zapadla do pracovne.

„Vezmeme si niečo pod zub a vyrazíme von, dobre?" spýtal si sa a ja som súhlasne zavrtela chvostom.