S láskou Lumi

11.kapitola - Votrelci

Lumi

Posledná lekcia aportovania dopadla celkom sľubne. Trénovali sme za domom, v súkromí, aby tvoje prípadné zlyhanie nemohol nikto vidieť, no ako sa neskôr ukázalo, tajnosti vôbec neboli treba.

„Prines, Lumi! No tak, prines!" povzbudzoval si ma, keď som nechápavo hľadela za hodenou loptičkou.

A kedykoľvek som sa za ňou rozbehla, nadšene si volal: „Výborne! A teraz ju vezmi a prines ku mne! To je ono!"

Len čo som ti ju položila k nohám, samým nadšením si ma dobre že nerozpučil. Chvíľu sme sa maznali. Hladil si ma, nechal sa oblizovať a do ucha si mi šepkal: „Si také šikovné dievča. Vieš to? Najšikovnejšie na svete."

Rozplývala som sa pritom v tvojom náručí...

A o pár minút sme to opakovali všetko odznova.

Časom som pochopila, že ti to odhadzovanie a prinášanie loptičky robí radosť. Nevedela som síce prečo, ale bolo to tak. A na svete existovalo len veľmi, veľmi málo vecí, ktoré by som nespravila kvôli tvojím rozžiareným očiam.

A tak som to robila.

Behala som sem a tam. Tam a zase späť. A nosila v tlame loptičku.

„Už sa neviem dočkať, až to ukážeme Stacy," prehlásil si na konci dňa, kedy už bolo isté, že všetko chápem na sto percent.

Naposledy si odhodil loptičku a chystal sa zvolať to stokrát omieľané prines, keď vtom ma niečo zaujalo a rozbehla som sa opačným smerom.

Votrelci!

Obehla som dom a rozštekala sa na postavy stojace pri bránke. Našej bránke! Nemali tu čo hľadať! Počula som za sebou dupot tvojich krokov a štekala som stále viac, až kým...

„No tak, Lumi, veď my sa poznáme," upokojoval ma muž.

Tvoj otec.

Áno, pamätala som si ho. Ale aj tak som si nebola istá, či je na našom pozemku vítaný.

Na pleciach mu sedelo dievčatko – ten malý človiečik, čo ma ťahal za srsť. Ako ju to volali? Sophia? Soph?

Zastala som a z druhej strany plota ich ostražito sledovala.

„Psíček!" vykrikovala Sophia a tlieskala rukami

Vtedy si ma konečne dobehol. Cítila som, ako mi tvoje prsty vkĺzli za obojok a ako si si ma pritiahol k sebe.

„Čo tu chceš?" osopil si sa na otca.

„Nič. Len pokoj. Prichádzam v mieri," zažartoval, no zasmiala sa iba Sophia. „Tuto Soph si chcela pohladkať Lumi, tak sme sa prešli okolo, či ju neuvidíme..."

„Oci! Daj ma dolu! Daj ma dolu!" začala sa dožadovať menovaná.

„Vydrž, Soph, len to dohodnem."

„Možno by si ju mal radšej naučiť, že hladkanie cudzích psov nie je v poriadku a že sa tu rozhodne nemôžete len tak prechádzať a nejakých hľadať," odsekol si chladne.

Tvoj otec si nešťastne vzdychol. „Veď Lumi nie je cudzia. Ani ty nie si. No tak, Luke, nesprávaj sa, ako keby si ma nepoznal..."

„Nepoznám," zamračil si sa a pevnejšie zovrel môj obojok. „Choď preč. Lumi nie je na požičanie."

Už-už sa zdalo, že odíde, no Sophia spustila taký rev, až to trhalo ušné bubienky. Tuším sa to týkalo mňa. Za každú cenu ma chcela pohladkať. Tvoj otec sa ju snažil utešiť a sľuboval jej sladkosti a hračky od výmyslu sveta, ale nič nepomohlo a ona revala ďalej.