S láskou Lumi

16.kapitola - Pátranie

Luke

Budova univerzity bola chladná a neprívetivá, a rozhodne sa mi tam nechcelo ostávať dlhšie, než bolo nevyhnutné. Zoznamovanie s novými spolužiakmi teda nehrozilo. Veď aj tak som ešte nevedel, či ma vezmú.

Hneď po skončení prijímacích skúšok som vyšiel von a nadýchol sa.

Cítil som sa o poznanie ľahší.

Už žiadny stres. Žiadne učenie. Len leto a prázdniny.

Zbežne som si obzrel areál školy, prešiel sa okolo internátu a predstavoval si, ako sem o tri mesiace nastúpim a konečne budem študovať niečo, čo má zmysel. Niečo, čo ma baví. Niečo, v čom vidím budúcnosť.

A ktovie, možno jedného dňa budú moje články pravidelne vychádzať v novinách.

Spokojný s touto predstavou som zamieril na autobus.

Čakali ma ďalšie tri hodiny cesty domov. To bolo to jediné, čo mi robilo starosti. Vzdialenosť. Žurnalistika sa nedala študovať externe a dochádzať z domu by bolo čisté šialenstvo.

Práve som dorazil na zastávku, keď sa mi vo vrecku saka rozdrnčal mobil.

Volala Stacy.

„Nejaký problém?" spýtal som sa s čudnou predtuchou.

Z mobilu sa ozvalo jej prerývané dýchanie. Niečo sa rozhodne muselo pokaziť.

„Luke," vyrazila zo seba. „Luke, prosím, odpusť mi..."

„Čo sa stalo?" odstúpil som od zvyšku cestujúcich a mobil si pritisol tesnejšie k uchu.

„Lumi ušla."

„Čože? Ako? Kde? A prečo si na ňu, dopekla, nedávala pozor?!"

„Dávala som! Venovala som sa síce Ottovi, ale ona vždy pribehla na zavolanie. Až raz... až raz zaňuchala nejaké zviera a z ničoho nič sa rozbehla za ním. Nemala som šancu."

Pošúchal som si čelo. Lomcovala mnou zlosť, no snažil som sa upokojiť. Stacy teraz potrebujem, nemôžem si hnev vybiť na nej.

„Bežala do lesa?" spýtal som sa čo najpokojnejším hlasom.

Odpoveďou mi bolo len veľavravné mlčanie.

„Fajn. Tak s Ottom zostaňte na lúke a čakajte ju. Sem-tam na ňu zavolaj. Ak sa nevráti do hodiny, daj Ottovi oňuchať jej vôdzku a skúste ju vystopovať."

„Okej," hlesla.

Ani sa mi nesnažila pripomenúť, že Otto nepatrí k dobrým stopárom a že sa nechá ľahko rozptýliť. Tak či tak by som to nechcel počuť. Bol našou jedinou nádejou.

Zložil som.

Autobus práve dorazil. Bol čas nastupovať.

* * *

Cestou som premyslel všetky možnosti. A teda... nebolo ich mnoho.

Do mesta som dorazil, keď sa slnko už chýlilo k západu. Stacy ma čakala na autobusovej zastávke. Stála tam sama a roztrasená, akoby sa bála, že na ňu budem kričať.

„Takže ste ju nenašli," predpokladal som.

Iba zavrtela hlavou a objala sa rukami.

„A Otto je kde?"

„Doma. Bol unavený. Ďalšie hľadanie s ním už nemalo zmysel."

Vzdychol som si a zamieril domov. Stacy mlčky kráčala po mojom boku. Snažil som sa dívať okolo seba a zakaždým, keď okolo nás prešiel pes, trhlo mnou. No ani raz to nebola Lumi.