S láskou Lumi

27.kapitola - Týždeň bez teba

Lumi

Neviem, prečo si to urobil.

Vážne neviem.

Možno som nebola úplne dobrá... kradla som papiere a rozhrýzla ti nabíjačku od mobilu. Ale nemyslím si, že som si zaslúžila, aby si odišiel.

V prvý deň som aspoň stokrát obehla dom a veľmi dlho postávala pri bránke v nádeji, že sa stal omyl. Škola určite nemohla byť taká náročná. Žiadna škola nemôže vyžadovať, aby si v nej trávil celý týždeň. To je šialené, Luke! Vážne šialené!

Keď sa zotmelo a ty si sa neukázal, sklamane som zaliezla do domu.

„Večera!" zakričala matka z kuchyne.

Išla som sa tam pozrieť. Len zo zvedavosti. Ona ma väčšinou nekŕmila, tak som nečakala, že niečo dostanem.

„Na," položila na zem misku s jedlom.

Mojím jedlom.

Pár sekúnd som na ňu šokovane hľadela. Potom som sa to odvážila oňuchať. Áno, naozaj to bolo moje jedlo. To isté, čo si mi dával ty.

Oblizla som to a obrátila sa. Nemala som na nič chuť. Hádam si si nemyslel, že len tak odídeš a všetko tu bude fungovať ako predtým!

„Potom už nič nedostaneš," upozornila ma matka.

Nevenovala som jej ani pohľad.

Smutne som zaliezla do našej izby, schúlila sa uprostred postele a odolávala spánku. Musela som čakať. Veď čo keby si prišiel uprostred noci? Alebo nadránom? Čo keby som tvoj návrat prešvihla? Kto by ťa vítal?

Statočne som držala oči otvorené...

No dobre, možno som si na chvíľu zdriemla, ale aj tak. Mal by si moju snahu oceniť.

Scéna s miskou sa opakovala aj ráno. Matka mi opäť ponúkla konzervu, no ja som odmietla a radšej požadovala, aby mi otvorila dvere.

„Ako chceš," povedala a pustila ma von.

Hneď som bežala k bránke. Letela som ako šíp. No ty si tam nebol.

Neprišiel si ani v ďalší deň...

Ani ten ďalší...

A ďalší...

Napokon som prestala dúfať. Už som nechodila na záhradu. Ponevierala som sa po dome, hľadala zvyšky tvojej vône a potichu kňučala.

Ako si mohol, Luke?

Ako si mohol?

Dni mi splývali, pretože sa nič nedialo. Nikto ma nevzal na prechádzku. Nikto ma neškrabkal. Nikto sa so mnou nehral. Tvoja matka sa občas snažila, ale vrčaním som ju poslala preč. Aj tak ma nemala rada.

A asi právom...

Mala som byť lepší pes.

Oveľa lepší.

Mala som byť dosť dobrá na to, aby si ma tu nenechal.

Dobré psy sa predsa neopúšťajú, nie? Dobrého psa by si si vzal so sebou.

No bolo neskoro. Už si odišiel a ja som sa nemusela snažiť. Nechala som pár mláčok v obývačke, rozliala misku s vodou a povracala sa na gauč. Matka skoro vyskočila z kože a už-už som videla, ako roluje noviny... no v poslednej sekunde som sa schovala pod posteľ a tam na mňa nedočiahla.

„Veď ty raz vylezieš!" vyhrážala sa mi.

Ale mýlila sa.

Nebol dôvod.

Všetko bez teba stratilo zmysel. A tak som len ležala pod posteľou, niekde na hranici spánku a bdenia. Chcela som, aby už bol koniec. Nemôžem sa predsa trápiť večne, no nie? Raz to musí skončiť. Raz to určite skončí...

A ty mi snáď jedného dňa odpustíš, že som nebola dosť dobrým psom.