S láskou Lumi

32.kapitola - Po zlom

Luke

„Ty mi neveríš," smutne skonštatovala Lumi, keď mi z tváre neschádzal skeptický výraz. Sedela na mojom písacom stole a hompáľala nohami. Sem a tam. Tam a zase späť. Hodnú chvíľu som na ne zhypnotizovane hľadel. Premenila sa len pred necelou polhodinou a hneď mi musela vyrozprávať ten čudný príbeh o dvoch chlapcoch, ktorí preliezli náš plot...

Teda o jednom chlapcovi a jednom psovi. Ale ak ten pes tiež vedel meniť podobu, tak na tom vlastne ani nezáležalo, nie?

„Ja ti neviem," zamrmlal som.

Niežeby som jej neveril. Už sa mi stalo dosť šialených vecí, aby som prestal všetko spochybňovať. No predstava dvoch cudzincov, ktorí si sem len tak vkročia a môjmu dievčaťu dajú zázračný elixír, sa mi ani náhodou nepáčila.

„Ako si to vôbec mohla dopustiť?" vyčítavo som sa na ňu pozrel. „To ti bolo úplne jedno? Vždy všetkých votrelcov vyštekáš, ale keď náš plot prelezú nejakí pochybní chlapci, tak sa im prakticky vrhneš do náruče?"

„To som nespravila," odvrkla.

„Ale hovorila si s nimi. A nechala si ich, aby ti dali ten elixír, alebo čo to vlastne bolo..."

„Bola mi zima, Luke!"

„No a? Nechal som ti otvorené zadné dvere. Prečo si sa proste nešla schovať dnu?"

Už-už sa nadychovala, že niečo povie, no skočil som jej do reči.

„A nevyhováraj sa, že nevieš chodiť. Cez dvor by si preliezla aj po štyroch."

„A čo tvoja matka?" zamračila sa. „Mohla ma vidieť."

„Pochybujem. Celý deň bola určite zavretá v pracovni."

Lumi odvrátila tvár a ďalej hovorila bez toho, aby sa mi pozrela do očí. „Ja ťa nechápem. Myslela som, že chceš vedieť pravdu. Bax a Ryan by nám ju mohli povedať. Mohli by nám všetko vysvetliť!"

„Lumi..." vzdychol som, vzal jej tvár do dlaní a otočil ju k sebe.

Bola zo mňa sklamaná. Už zase. Videl som jej to v očiach.

„Ešte nevieme, či sa tým dvom dá veriť, a bol by som vážne nerád, keby sa ti niečo stalo."

„Ja im verím!" vyhŕkla a ukázala si na srdce.

Akoby chcela vyjadriť niečo, na čo neexistovali slová.

Akoby mi chcela pripomenúť, že má psie inštinkty a tie doteraz vždy spoľahlivo rozlíšili dobrých od zlých.

„Bax a Ryan sú v pohode," povedala a očividne o tom bola skalopevne presvedčená.

„Oni možno áno, ale čo ostatní z ich... komunity?" Nevedel som, ako inak to nazvať. Ak po svete behá viac bytostí s dvoma podobami, určite založili nejaký tajný spolok.

Lumi len urazene ohrnula spodnú peru.

„Počúvaj," zastrčil som jej vlasy za ucho a hánkami prstov ju pohladil po líci. „Až sem nabudúce niekto príde, nebudeš s ním hovoriť. Nebudeš hovoriť s nikým cudzím, jasné? A namiesto toho ho pošleš za mnou."

„Ale..."

Priložil som jej prst na pery. „Bojím sa o teba, vieš? Strašne sa o teba bojím. Už som o teba párkrát skoro prišiel a nechcem, aby sa to opakovalo."

Tie slová ju trochu nalomili, ale aj tak nevyzerala presvedčene.

„Lumi, no tak," zašepkal som.