S láskou Lumi

37.kapitola - Aj ja teba

Lumi

Mala som sa sústrediť na písanie. V roztrasených prstoch som zvierala pero a ním robila opatrné ťahy po papieri. Chcel si odo mňa len pár čiarok, nič viac... iba som mala prejsť po načrtnutých písmenkách. Kto by bol povedal, že to bude také ťažké?

Sedela som ti na kolenách, celým telom vnímala tvoju blízkosť a vzadu na krku cítila tvoj dych. Snažila som sa to vytesniť z mysle...

No nešlo to.

Po chvíli sa mi prsty roztriasli tak veľmi, že som pero pustila.

„Vzdávaš sa?" zašepkal si mi do ucha a v tvojom hlase som počula tichý smiech. Doberal si si ma. Väčšinou ma to prinútilo k lepším výsledkom, ale tentokrát nie.

„Nikdy sa to nenaučím," skonštatovala som.

A mala som pravdu.

Nepochybne.

Papier plný kostrbatých čiarok to len dokazoval. Nič z toho, čo som napísala, nepripomínalo skutočné písmená. Vážne nič.

„To si vravela aj o jedení v ľudskej podobe," odvetil si a vzal ma za ruku. Donútil si ma chytiť pero a nastavil si mi prsty do správnej polohy. „A včera si sa už s príborom normálne najedla."

„To je iné," šepla som.

Nahovoriac o tom, že jedlo v ľudskej podobe chutilo inak...

Keby som si mohla vybrať, vždy by som jedla len z misky. Vždy. Nič sa totiž nevyrovná pocitu, keď do nej zaborím svoj psí nos a naplno si vychutnám tú omamnú vôňu.

„Skús to ešte raz," pobádal si ma.

„Nie," mykla som sa a nechtiac ťa udrela lakťom do hrude.

Sykol si a položil mi lakte späť na stôl. „Ani keď ti s tým pomôžem?"

Obmotal si prsty okolo mojich a pomohol mi nakresliť ďalšie písmenko. Spolu nám to šlo lepšie. Spolu nám všetko šlo lepšie. Privrela som oči a chvíľu sa nechala unášať len tým pocitom, že kým sme spolu, na ničom inom nezáleží.

„Lumi?" položil si si bradu na moje plece a ja som si až vtedy uvedomila, že mi už hodnú chvíľu nehýbeš rukou. Písmenko zostalo nedokončené. „Dnes si nejaká nesústredená."

„Uhm," zamumlala som. „Prepáč."

„To nič." Konečne si ma nechal položiť pero. Kleslo na stôl a ja som sa o teba oprela. Chcelo sa mi spať, ale odmietala som to priznať nahlas...

Určite by si ma odniesol do postele. Inokedy by mi to nevadilo, ale dnes... dnes som cítila, že musím vydržať čo najdlhšie. Zajtra ma totiž opäť necháš samu.

Už len pri tom pomyslení sa mi stiahlo hrdlo a bola som odhodlaná stráviť s tebou každú sekundu, aj keby to znamenalo, že zostanem hore celú noc.

„Možno by sme ti to mohli uľahčiť," ozval si sa.

Prekvapene som zažmurkala. Vytrhol si ma z myšlienok a v prvej chvíli som mala pocit, že hovoríš o odlúčení...

No keď si otvoril notebook, došlo mi to.

Obrazovka ožila a ty si prstami prebehol po klávesnici. Prakticky si sa na ňu ani nedíval. Na bielej ploche sa zjavovali nové písmenká presne v rytme úderov tvojich prstov.

„Jednoduché, nie? Nemusíš držať žiadne pero. Iba nájdeš správne písmenko a klikneš," vysvetľoval si mi, zatiaľ čo si neprestával písať.