S láskou Lumi

28.kapitola - Nechať ísť

Luke

Autobus meškal. Keď som sa dostal domov, bolo už po desiatej. Dovliekol som sa k dverám a chystal sa ich otvoriť, no po prvom otočení kľúčikom to s nimi nehlo.

Už vtedy sa ma zmocnila čudná predtucha. Mama totiž nezvykla zamykať na dva západy.

Vošiel som dnu, pripravený na Lumi a jej radostné vítanie...

No nič sa nestalo.

„Som doma!" zavolal som do prázdneho domu.

Odpoveďou mi bolo len ticho.

Keď sa mi podarilo nahmatať vypínač a rozsvietiť v predsieni, ukázal sa mi nie práve najkrajší pohľad. Vládol tu strašný chaos. Po podlahe sa váľali mamine topánky a keď som pokračoval ďalej, v obývačke som narazil na kôpku šiat, ktoré vyťahala zo skrine a nechala na gauči.

„Mami?" skúsil som to znovu, hoci mi už bolo jasné, že odišla.

V kuchyni na chladničke sa vynímal strohý odkaz, napísaný jej rukou: Prídem neskoro. Nečakaj ma.

„Ale ty si ma teda čakať mohla," vzdychol som si.

Čo som si vôbec myslel? Mama ešte nespracovala fakt, že otec býva na tej istej ulici, a trávila až nezdravo veľa času hľadaním niekoho, na koho by sa mohla upnúť. Možno sa jej to už dokonca podarilo. Ktovie.

Skrčil som odkaz v pästi a hodil ho do koša.

Nazdával som sa, že Lumi nechala v koterci, aby jej neponičila zbierku topánok. Vyšiel som teda cez presklené dvere na zadnú terasu. Celá záhrada sa kúpala v jasnom mesačnom svite. Stačil jediný pohľad...

Dvierka na koterci boli odchýlené a búda zívala prázdnotou.

„Lumi?" zakričal som, keby sa náhodou schovávala niekde v kroví. „Chápem, že si nahnevaná. Ale už to nie je vtipné. Vylez!"

Rozhostilo sa ticho také desivé, akoby aj cvrčky zatajili dych a s napätím čakali, kedy si konečne uvedomím, že niečo nie je v poriadku.

„Lumi!"

Na záhrade nebola. Pozrel som sa pod každý krík a skontroloval plot po celom obvode, len aby som sa uistil, že nikde nie sú diery. A neboli. Musela byť tu. Musela byť v dome.

Vrútil som sa späť a začal prehľadávať izby.

Kuchyňa, jedáleň, obývačka, spálňa...

Obrátil som každý vankúš, nadvihol každú deku a posunul každú stoličku. No moja sučka akoby sa prepadla pod zem.

Svoju izbu som prehľadal dvakrát. Už som začínal byť zúfalý, keď vtom mi napadlo pozrieť sa pod posteľ.

A naozaj...

Tam bola.

V šere som videl len kúsok bielej srsti. S úľavou som klesol na kolená a natiahol k nej ruku. „No tak, Lumi, poď. Už som doma. Poď ma privítať."

Nereagovala.

„To chceš trucovať donekonečna?" Vstal som, že dôjdem po maškrtu. No niečo tu nehralo. V polovici cesty som sa zasekol a vrátil sa, aby som si pod posteľ posvietil baterkou.

Lumi mala zavreté oči.

Nebolo by to zvláštne, keby spala.

Ale ona nikdy nespala tak tvrdo. Nikdy by jej neušlo štrnganie kľúčov v zámke a moje kroky. Nikdy by...

Bezmyšlienkovite som sa načiahol a schmatol ju za zátylok. Spod postele som ju vytiahol násilím, pretože ja som sa tam nevošiel a nedalo sa to spraviť inak. Určite ju to bolelo. Za normálnych okolností by ma uhryzla.