S láskou Lumi

25.kapitola - Nabudúce

Lumi

Tento výlet bol iný. Nepozdával sa mi už od začiatku.

Kým som sa dívala, ako si balíš veci – krívajúc sem a tam po izbe – tajne som zdieľala názor tvojej matky, že by sme mali ostať doma.

„Ty si sa úplne zbláznil!" rozhorčovala sa vo dverách. „To sa len tak zbalíš a vypadneš? Veď ešte ani nedokážeš poriadne chodiť! Nehovoriac o tom, že si sadneš do jedného auta k tomu..."

Tvojmu otcovi skrátka nevedela prísť na meno.

Pozrel si sa na ňu a stýkrát ju upokojil: „Budem v pohode, mami."

„Nie. Ty proste zostaneš doma!"

„Mami, no tak. Musím tam ísť. Už som to sľúbil," obrátil si sa späť k spoly naplnenému ruksaku.

„A kam vlastne?" spýtala sa a hlas jej preskočil. Tuším mala slzy na krajíčku. Nedivila som sa jej, pretože tvoja noha ešte potrebovala oddych a... akosi som cítila, že vrátiť sa do toho lesa nie je najlepší nápad.

„Na to miesto, kde sme boli so Stacy minule. Niečo sa tam stalo..." odmlčal si sa a hľadal správny výraz pre fialový portál, ktorý schováva les plný psov môjho druhu. „Len si potrebujem niečo overiť."

„Vraj overiť," odfrkla. „To určite."

Nevšímal si si ju a ďalej si pokojne balil veci.

Po chvíli ju to tak vytočilo, že sa zvrtla na päte a odpochodovala preč. Pri odchode nezabudla tresnúť dverami, až zo steny opadla omietka.

Potichu si si vzdychol. „Prečo mi to musí tak sťažovať?"

Ležala som na posteli vedľa ruksaku a mlčky sa prizerala.

„Ty mi to schvaľuješ, že?" spýtal si sa ma z ničoho nič.

Zakňučala som.

Neexistovala na to vhodná odpoveď.

Sčasti som bola rada, že pokračujeme v pátraní...

No na druhej strane bola tá noha. A tvoje zdravie mi bolo vždy prednejšie, Luke. Stokrát prednejšie.

Pochopil si to a uhol mi pohľadom.

„Nejak to zvládneme," zazipsoval si ruksak a načiahol sa po postroj, aby si mi ho nasadil. Po tom poslednom raze, keď som sa skoro uškrtila na obojku, si radšej nechcel nič riskovať.

Kým si sa ku mne skláňal, dívala som sa ti do tváre, skúmala tvoj výraz a snažila sa rozlúštiť, na čo myslíš...

No na nič som neprišla.

Tváril si sa smutne. Príliš smutne na to, že sme sa chystali na výlet.

Prečo z neho nie sme nadšení?

Nechápala som to.

„To nič, Lumi," zašepkal si, akoby som ja bola tá, čo potrebuje útechu. „Ešte tri týždne. Ešte celé tri týždne. To je dosť času."

Dosť času na čo?

Prehodil si si ruksak cez plece a vyzval ma: „Tak poď. Otec nás už určite čaká."

* * *

Cesta autom bola tentokrát lepšia. Neotravovala nás žiadna pištiaca Sophia a na zadných sedadlách som sa mohla pohodlne rozvaliť. Otec sa celý čas snažil nadviazať rozhovor, ale keď si ho odbíjal jednoslovnými odpoveďami, vzdal to.

Dnes ti nebolo do reči.

Zastali sme na parkovisku blízko lesa a vybrali sa kľukatou cestičkou pomedzi stromy. Držal si ma nakrátko a šli sme takým pomalým tempom, že som si to ani poriadne neužila. Vzduch bol teplý, ale už v ňom bolo cítiť prichádzajúcu jeseň.