S láskou Lumi

15.kapitola - Deň bez teba

Lumi

Bola som netrpezlivá. Celkom som si odvykla od sedenia v koterci. Pochodovala som sem a tam, občas vyskočila na búdu a sledovala vtáčiky, čo si slobodne poletovali na druhej strane...

Ich nikto nezatváral.

Ale nezávidela som im, pretože ony nemali majiteľov, na ktorých by mohli čakať.

Teba by som nevymenila za nič na svete, Luke.

Okolo obeda z domu vyšla tvoja matka. Najprv som sa potešila, že ma ide vypustiť, no ona sa len spokojne usadila za stôl na zadnej terase. Popíjala kávu a pritom ťukala do notebooku. Párkrát som zaštekala, aby si ma všimla. Ale nepomohlo to.

Vliezla som teda do búdy a chvíľu driemala, než ma prebralo otváranie bránky.

„Zdravím!" začula som Stacyin hlas. „Prišla som vyvenčiť Lumi. Smiem si ju zobrať?"

Vystrelila som z búdy ako zmyslov zbavená a vyskakovala až k stropu.

Stacy to rozosmialo.

„Len si ju ber," odvetil matka a ďalej sa venovala práci.

Vrtela som sa a nedočkavo skučala, kým Stacy otvárala dvierka na koterci a pripínala mi vôdzku.

„No poď, dievča," zavelila a spolu sme kráčali naprieč záhradou.

Už žiadne väzenie! Hurá!

Pri plote nás dokonca čakal Otto. Radostne sme sa zvítali, zatiaľ čo Stacy si prevliekla naše vôdzky cez zápästie.

A vyrazili sme.

Slniečko svietilo a vo vzduchu bolo toľko najrôznejších pachov! Spokojne som vetrila a značkovala, presvedčená, že sa s tebou niekde tu vonku stretnem...

Veď čo by to bolo za prechádzku bez teba?

Veľmi rýchlo som identifikovala tvoju vôňu. Hoci si tadiaľ prešiel už ráno, stále by som ťa vedela vystopovať.

Lenže Stacy sa tej stopy nedržala...

„Lumi, poď!" napomenula ma, keď som sa rozhodla vybočiť z trasy.

Musíme ísť za Lukom! chcela som jej povedať, no ona ma nekompromisne ťahala ďalej. Pár minút som kňučala a zarážala nohy do zeme. Otto zmätene ťahal na druhú stranu a Stacy pomaly dochádzala trpezlivosť.

Vôdzkou ho plesla po zadku.

Otto si ublížene sadol a ja som využila tú sekundu nepozornosti, aby som sa jej vytrhla.

„Lumi! Stoj! Okamžite sa vráť ku mne! Ku mne!" kričala na celú ulicu.

Bežala som v tvojich stopách. Nevnímala som nič iné, len tvoju slabnúcu vôňu. Vôdzka za mnou viala a udierala ma do chrbta pri každom zábere láb. Stacy sa mi stratila z dohľadu a jej hlas zanikol.

Prebehla som niekoľko ulíc, minula nemálo odbočiek, no stále som nemala pocit, že by si bol blízko.

Stopa končila na autobusovej zastávke.

Smutne som zastala a hľadela na ľudí, ktorí stáli pod prístreškom. Bočili odo mňa. Zopár z nich si k hrudi pritislo svoju tašku s nákupom či kabelku. Asi sa ma báli, ale ja som im nechcela ublížiť. Chodila som do kruhu, vetrila a hľadala pokračovanie...

No bol to koniec.

Od zastávky si už nešiel pešo.

„Lumi!" spoza rohu sa vyrútila Stacy s Ottom v pätách. Beh jej nesvedčal. Lapala po dychu a bola červená ako paradajka. Keď ma konečne chytila, tiež mi uštedrila jedno plesnutie po zadku a pokarhala ma slovami: „Si zlý pes!"