S láskou Lumi

34.kapitola - Dievča

Luke

„Tak zavolaj na políciu," navrhla mama, keď som jej vysvetlil, čo sa stalo.

Dve sekundy som na ňu len nechápavo hľadel. „Políciu?"

„Áno. Veď ti ukradli psa."

„Ale nie obyčajného."

Odignorovala tú poznámku a ďalej si húdla svoje: „A možno by nebolo na škodu kontaktovať aj veterinárov a útulky, vyvesiť plagáty a tak. Čím viac ľudí o tom bude vedieť, tým lepšie. Psa predsa nemôžu držať medzi štyrmi stenami. Pôjdu ho vyvenčiť, niekto ich zazrie a nahlási to..."

„Mami," prerušil som ju, keď sa to už nedalo počúvať. „Mne žiadneho psa neukradli. Mne uniesli dievča!"

Mama sa nervózne zasmiala. „Prosím ťa, neblázni."

Sedeli sme za jedálenským stolom už dobrú polhodinu, no akokoľvek som sa snažil, mama to nechápala. Ešte stále sme sa nedostali cez fakt, že Lumi nie je len pes...

Zúfalo som si prehrabol vlasy.

Takto to nešlo.

Tu som nemal byť.

Oveľa radšej by som bol tam vonku. Oveľa radšej by som ju hľadal. No bolo to ako hľadať ihlu v kope sena.

„Ak s tými nezmyslami neprestaneš, budem nútená nájsť ti psychológa."

„Môžem to dokázať!" napadlo mi. Vystrelil som z jedálne skôr, než mama stihla prevrátiť oči. Bola to moja posledná nádej. Keby som ju získal na svoju stranu, mohla mi pomôcť. Možno ani nie ona sama, ale mala kontakty. A stavím sa, že pre jej známych by nebol žiadny problém dostať sa ku kamerovým záznamom z miesta, kde sa to stalo.

Vletel som do izby a schmatol kefu. Hoci som ňou len včera večer česal Lumiine vlasy, pripadalo mi to ako celá večnosť.

Víťazoslávne som ju doniesol mame so slovami: „Pozri sa."

„Čo to má byť?"

Odmotal som z kefy jeden biely vlas. „Vidíš? Je ľudský."

Mama len nedôverčivo zdvihla obočie. Ale už nič nepovedala. To bol pokrok.

„Vážne máš pocit, že som si to celé vymyslel?"

„Ja neviem, Luke," zamrmlala. „V poslednej dobe si tou sučkou posadnutý."

Nadýchol som sa k protestu, no vtom nás vyrušil zvonček pri dverách.

„Idem otvoriť," zdvihla sa a už mi nevenovala ani pohľad.

Prehral som.

Za celý čas som ju ani trochu nenalomil.

Proste mi neverila.

Zložil som si tvár do dlaní a zhlboka sa nadýchol. Ak mi neverí ani vlastná matka, tak mi nebude veriť nikto. Musím si poradiť sám.

Len veľmi pomaly sa vo mne zbierali zvyšky odhodlania...

„Luke? Luke, poď sem!" ozval sa z predsiene mamin hlas a znel tak naliehavo, až som pri tom zvuku nadskočil.

Okamžite som pribehol za ňou. „Čo je?"

„Niekto s tebou chce hovoriť," ukázala na muža vo dverách. Trochu cúvla, aby nám dala priestor, ale neodišla. Nepozdával sa jej.

A mne ani toľko.

„Kto ste?" spýtal som sa, hoci odpoveď by mi iste prezradil aj sám.

Zdalo sa, že má naponáhlo. Nervózne podupkával nohou, plecom sa ledabolo opieral o rám dverí a skoro bez nádychu vychrlil: „Som Walter. Už sme spolu predtým komunikovali a možno je načase, aby sme to prebrali aj osobne."