S láskou Lumi

21.kapitola - Ľavou nohou

Lumi

Sobota nezačala práve najlepšie...

Pred odchodom na oslavu si si chcel nabiť mobil.

„Určite tam bude príšerná nuda," mumlal si si popod nos, kým si hľadal nabíjačku.

Inštinktívne som sa schovala pod posteľ, pretože tú nabíjačku som zhodou okolností videla posledná a vedela som, že ťa jej objavenie nepoteší.

„Lumi!" okríkol si ma, keď si ju konečne našiel. „To snáď nemyslíš vážne! Musíš rozhrýzť ešte aj tú jedinú vec, ktorú cez víkend nedokážem nahradiť?!"

Bohužiaľ.

Celý deň si tu pochodoval ako lev v klietke. Znervózňovalo ma to, tak som musela niečo žuvať. A hoci ma to teraz mrzí, keby sme vrátili čas, asi to urobím znovu.

„Veď som ti kúpil kosť!"

To mi napadlo tiež, ale...

Niekde sa stratila.

Keď si sa zohol a naštvane na mňa zazrel, zabolelo ma pri srdiečku. Bola som zlý pes. Cítila som to z tvojho pohľadu, hoci si to nahlas nepovedal.

Znova si prehľadal celú izbu a potom vyrazil dvere s hlasným volaním: „Mami! Nevidela si tú fialovú kosť, čo Lumi stále žuvala?"

Potešilo ma, že nabíjačka išla bokom.

Vyliezla som spod postele a bežala ti pomôcť s hľadaním.

„Neviem presne, ale niekde som ju zazrela," odpovedala matka z kúpeľne. Práve vyberala veci z práčky. Príliš čisté a príliš voňavé veci...

A vtom mi svitlo!

Nechala som ju v tých veciach! Kým boli špinavé a váľali sa na zemi, ležala som v nich snáď celú hodinu. Kosť tam musela zostať, lebo som odišla bez nej.

„Luke?" ozval sa opäť mamin hlas.

„No?"

„Mám ju."

„Fakt?" vbehol si do kúpeľne aj so mnou v pätách.

Mama vytiahla moju kosť z práčky a oblúkom ti ju hodila. „Nabudúce nenechávaj svojho psa ležať vo veciach na pranie," upozornila ťa príkro a pobrala sa na záhradu. Vypraté veci vzala so sebou, aby ich mohla rozvešať na šnúry. Túto časť som mala rada. Vonku vždy nasali toľko rôznych pachov!

„Na," podal si mi gumenú kosť.

Už-už som si ju chcela vziať, keď vtom mi do nosa udrela silná vôňa pracieho prášku.

Fuj. Voňavú kosť nechcem.

Oňuchala som ju, obrátila sa a odcupkala z kúpeľne.

„Lumi, no tak!" zaúpel si.

No ja som sa na teba ani nepozrela.

„Fajn, ako chceš." Prešiel si okolo mňa, vrútil sa do izby a zastavil sa pri najbližšom okne. Pár sekúnd si si moju kosť pohadzoval v dlani, akoby si sa nevedel rozhodnúť, čo s ňou. Potom si otvoril okno a celou silou ju z neho vyhodil.

Rozštekala som sa.

„Veď si ju nechcela!" oboril si sa na mňa.

Kosť dopadla na náš dvor a mohla som si ju tam vyzdvihnúť, ale aj tak som štekala ďalej. Nedokázala som prestať. Od samého rána to s tebou bolo na nevydržanie! Najprv tu nervózne pochoduješ a potom si zlosť vybiješ na mojej kosti? Čo to s tebou je, Luke?