S láskou Lumi

6.kapitola - Ľudská

Luke

Domov som sa vracal až o tretej a úplne bez energie. Skúšky mi dali zabrať. Keď bolo konečne po nich, netúžil som po ničom inom, len sa zvaliť do postele a zaspať na poriadne dlhú dobu.

„Ty máš aspoň jednotku z angličtiny," rozhorčovala sa Stacy.

Plecom som si držal mobil pri uchu a vliekol sa slimačím tempom.

„Ja som sotva prešla," odfrkla.

„Aj tak neplánuješ ísť na vysokú," zamumlal som.

„Veď plánujem!"

„Až o rok," prevrátil som oči, hoci to nemohla vidieť. „Ak zvládneš prijímacie skúšky, na známkach zo strednej aj tak nebude záležať."

Nechtiac som si tým pripomenul, že učenie nekončí. Prijímacie skúšky na žurnalistiku mám už o mesiac. Vyvrátil som tvár k nebu a potichu zaúpel.

„Čo je?"

„Nič. Len som si spomenul, koľko toho ešte mám pred sebou."

Stacy si vzdychla. „Ty aspoň budeš mať prázdniny. Ja od budúceho týždňa pracujem!"

Stoj čo stoj sa ma snažila presvedčiť, že je na tom horšie než ja. No mohla si za to sama. Cestovanie skrátka býva drahé.

„Hm," niečo som neurčito zamumlal, akože jej dávam za pravdu. Nech sa už toľko nerozčuľuje.

Dorazil som k nášmu domu, otvoril bránku a prešiel po príjazdovej ceste k hlavným dverám, zatiaľ čo mi Stacy znudeným hlasom rozprávala o bare, kde od pondelka začína.

„To bude nejaký idiot, čo?" skonštatoval som, keď mi opisovala svojho šéfa.

„Och, ani si nevieš predstaviť!"

„Stacy, vydrž chvíľu," poprosil som ju. V predsieni som odložil mobil na skrinku s topánkami v domnienke, že sem čoskoro vletí moja rozbláznená sučka a vrhne sa na mňa ako tornádo.

Lenže...

Nestalo sa tak.

„Lumi?" zavolal som. V dome vládlo hrobové ticho.

Ani som sa nevyzul a šiel som ju hľadať. Prechádzal som aj zavreté izby. Jednu po druhej. Nikde nebola a panika mi už stúpla do hlavy, takže keď som zazrel mamu, bez premýšľania som zrúkol: „Kam si zavrela môjho psa?!"

Mama zmätene zažmurkala. „Takto sa so mnou nebudeš baviť..."

„Kde je?" prerušil som ju. „Viem, že v tom máš prsty. Tak, dopekla, kde je?!"

„Vonku," odsekla urazene a obišla ma.

„Vonku? Kde vonku? Na záhrade som ju nevidel."

„Tak sa pozri lepšie," mykla plecom a z konferenčného stolíka vzala poháre so zvyškami vína.

Pri pohľade na ne mi to došlo.

„Niekto tu bol, však?

„To nie je tvoja starosť, Luke," vzdychla si.

Nasledoval som ju do kuchyne. „Je to moja starosť! Bývam tu tiež predsa! Nemôžeš sem len tak hocikoho vodiť a môjho psa zatiaľ vyraziť z domu!"

„Je to len pes. Mal byť zavretý."

To bol jej argument na všetko.

Tresol som päsťou do kuchynskej linky tak silno, až mama nadskočila.