S láskou Lumi

3.kapitola - Môj hrdina

Lumi

Štípalo to. Strašne to štípalo! Párkrát som zaskučala, aby si o tom vedel. Musíš predsa vedieť, ako sa cítim.

„Pst, Lumi. Ešte chvíľu," odbil si ma a ďalej si sa venoval dezinfekcii rany na mojej labke.

Utíšila som sa teda a nechala to tak. Dokonca som ti oblizla ucho, aby si vedel, že sa na teba nehnevám.

Verila som, že vieš, čo robíš. Vždy som ti verila.

„Tak. Hotovo. Si statočná," usmial si sa a navliekol mi na očistenú labku mäkučkú ponožku. Chvíľu som ju oňuchávala. Voňala pracím práškom, no ja by som skôr ocenila nejakú voňajúcu po tebe.

„Musíš si ju nechať, než sa to zahojí," upozornil si ma, keď som sa ju pokúsila vyzliecť. Medzitým si zbieral fľaštičku s tou štipľavou tekutinou a použité vatové tampóny. Narobili sme uprostred obývačky takú malú spúšť...

„Čo stvárate?" vrazila do miestnosti tvoja matka.

„Lumi sa zranila."

„Och, vážne?" pohŕdavo sa uškrnula, akoby si v duchu vravela: Veď ona si to zaslúži.

„Boli sme so Stacy venčiť a..."

„Stacy," nostalgicky vydýchla jej meno skôr, než si ju stihol oboznámiť s dôvodom môjho úrazu. „Vždy som si predstavovala, že sa raz dáte dokopy."

„Je to len kamoška."

„Ja viem, ja viem," mávla rukou. „Ale hodíte sa k sebe."

Nad tým si prevrátil oči a šiel vrátiť dezinfekciu do skrinky k liekom. Nasledovala som ťa. Labka ma ešte bolela, no mäkká ponožka tlmila každý jej dopad na zem. Trochu to šmýkalo.

„A keď už sme pri tých dievčatách," otravovala ťa mama ďalej a na prahu kúpeľne ma nohou odstrčila z cesty, „mal by si si nejaké nájsť. Nemôžeš do konca života fungovať... takto."

„Ako?" nechápavo si zdvihol obočie.

Matka pred tebou zašermovala rukami. „Takto... sám!"

„Nie som sám. Mám teba, Lumi, Stacy a Otta. Som v pohode," odvetil si bez záujmu a zamieril do svojej izby. Teda našej izby. V poslednom čase som ju tak brala.

„Odkedy si si kúpil to zviera, si absolútne nespoločenský!"

Znova si prevrátil oči a zavrel za nami dvere.

Z ničoho nič si mi pripadal smutný. Chcela som ťa rozveseliť. Štuchala som ťa ňufákom do nohy, až kým si si ku mne nesadol a nemohla som ti oblízať tvár...

„Je taká pokrytecká," odfrkol si. Sedela som pri tebe a načúvala tvojim trápeniam, aj keď som im celkom nerozumela. „Nevydarené vzťahy z nej urobili trosku. Nechcem skončiť ako ona, chápeš?"

Poškrabkal si ma za uchom a ja som párkrát udrela chvostom o podlahu.

„Ľudský svet je taký komplikovaný, Lumi. Nikdy si nemôžeš byť ničím istá. Ani tým, že ťa má niekto rád. Vieš..." pohodlne si sa usadil a ďalej ma škrabkal za uchom. „Keď som mal sedem, otec nás opustil. Len tak, bez vysvetlenia. Akoby sme preňho neboli dosť dobrí. Ja ani mama. Celé roky ma to vedomie zožieralo."

Na moment si zmĺkol a zadíval sa mi hlboko do očí.

„Ale pre teba som najlepší, že?"

Súhlasne som ti oblizla nos a ty si sa zasmial.

Chmáry boli zažehnané. Pozviechal si sa na nohy a konečne predniesol tú užasnú vetu: „Tak poď, pripravíme si niečo pod zub."

Večera, večera, večera!

Aby som bola úprimná, maškrty som dostávala neustále. Sem-tam kúsok jablka alebo banánu. Pár kúskov sušeného mäsa. A piškóty.

Ale večera bola úplne iný level.

Netrpezlivo som podupkávala okolo kuchynskej linky, až kým si na zem nezložil moju misku. Varil si mi každý deň. Zvyčajne som tam našla veľa mäsa a zeleniny, a ako prílohu cestoviny alebo ryžu. Na svoj tanier si naložil to isté, sadol si si za stôl a spolu sme sa pustili do jedla.

Milovala som večere!

Ešteže tvoja matka bola vegetariánka a nevyjedala nám to.

S plným bruškom som sa potom uvelebila v tvojej posteli a chvíľu ťa hypnotizovala pohľadom, aby si si ľahol ku mne. Občas si to spravil. A občas si sa radšej venoval učeniu. Listoval si v učebniciach, čítal si nahlas a opakoval nejaké poučky. Nudilo ma to a zvyčajne som pritom zaspala. Útechou mi bolo len vedomie, že sa o pár hodín zobudím v tvojej blízkosti.