S láskou Lumi

19.kapitola - Zlomený

Lumi

Mamina nálada mi absolútne nedávala zmysel, ale tešila sa, tak som sa tešila s ňou. Chvost držala nad líniou chrbta a nos pri zemi, akoby sa snažila zachytiť niečiu vôňu...

Bolo to zvláštne.

Odvádzali sme ju predsa od jej majiteľky, tak na čo sa mohla tešiť?

Alebo mala svojho človeka inde?

Nechápala som to. Kedy ma niekto odvádzal od teba, určite by som kňučala a robila všetko pre to, aby ma dotyčný vrátil späť.

No moja mama bola iná. Oveľa nezávislejšia.

Zastali sme až pri opustenej budove, ktorá chátrala a páchla. Bolo to škaredé miesto a ešte viac ma vyviedlo z miery. Pletivový plot s ostnatým drôtom len dokresľoval pochmúrnu atmosféru.

Ani ty si z toho nemal najlepší pocit.

„Nevrátime sa?" spýtal si sa neistým hlasom, prsty okolo našich vôdzok pevne zovreté.

No mama sa vzoprela.

Pohľad upierala na drevenú búdu a stoj čo stoj sa k nej chcela dostať.

„Ššš, Brita, ešte vydrž," tíšil si ju.

K hlavnej bráne sa totiž blížilo auto. Spomaľovalo stále viac, až napokon zastalo, a ty si nás rýchlo stiahol za roh budovy, aby nás tu niekto nenachytal.

Mama skučala a vrtela sa.

„Brita, no tak. Len pokoj," šepkal si a voľnou rukou sa snažil dosiahnuť na jej hlavu, no ona sa zakaždým mykla.

Ozvalo sa buchnutie dverí. Z auta zrejme vystúpil človek.

Opatrne som sa priblížila k rohu steny a vyzrela spoza neho, aby som mala situáciu pod kontrolou.

Zavalitý chlap s kľúčmi v ruke práve odomykal bránu. Vošiel dnu bez jediného slova. Tuším si len hmkala nejakú melódiu popod nos.

Niečo tu nehrá, pomyslela som si, keď sa z búdy vynoril čierny pes.

Teda... vďaka silnej vrstve špiny a prachu bol skôr sivý než čierny.

Človek sa naňho ledva pozrel. Neprihovoril sa mu a nepohladil ho. A on ho na oplátku nevítal ani neoblizoval, ako to robím, keď prídeš zo školy. Celé to bolo strašne divné.

Dívala som sa, ako chlap vymieňa vodu v miske a sype granuly do tej druhej. Len čo odstúpil, zaujal jeho miesto pes a pustil sa do jedla.

Musel byť poriadne hladný. Ktovie, ako dlho nedostal maškrtu.

Chlap sa ešte chvíľu obšmietal okolo. Kontroloval zámok na dverách, počítal haraburdy na dvore a pritom si stále pohmkával. Zdalo sa, že chátrajúca budova ho zaujíma oveľa viac než jej živý obyvateľ.

A tak trochu sa mu to stalo osudným.

Kým nedával pozor, z vrecka mu vykĺzli kľúče. Dopadli len pár centimetrov od hlavy psa. A pes neváhal ani chvíľu. Musel predsa brániť svoje jedlo. Po chlapovi natvrdo vyštartoval...

Privrela som oči.

Nechcela som to vidieť.

Mohol sa mu predsa zahryznúť do krku a zabiť ho. Nič k nemu necítil.

Nedívala som sa, až kým sa neozval vreskot: „Čo si to dovoľuješ?! Takto sa správaš k niekomu, kto ťa kŕmi? No počkaj, veď ja ti dám! Ja ti ukážem, kto je tu pánom!"