S láskou Lumi

24.kapitola - Portál

Luke

Bolo to ako zlý sen, z ktorého som sa chcel zobudiť...

Keď sa vrátila Stacy aj s dvojicou záchranárov, ktorí sa pol hodiny snažili vyslobodiť moju nohu, myslel som si, že to bude už len lepšie.

No nebolo.

Korene nakoniec museli rozpíliť. A zničili tým všetko kúzlo tohto miesta. Nedotknutá príroda sa razom zmenila na chaos a spúšť, a už som si ani nevedel predstaviť, že by sa tu stalo niečo nadprirodzené.

Lumi bola tiež nesvoja. Celý čas kňučala a Stacy ju ledva udržala mimo dosah.

Ba čo viac...

Pred cestou späť ju strčili do kufra terénneho auta a nikto si moje protesty nevšímal. Veď bola len psom, tak prečo by mali?

So Stacy som zatiaľ neprehovoril ani slovo. Ona sama odo mňa bočila. Vyčítala si, že vybrala inú trasu, a zároveň sa hnevala, že som sa tak bezhlavo vrhol za Lumi. Až keď sme zastali pred nemocnicou, nad oboma týmito pocitmi zvíťazila starosť...

„Budeš v pohode?" spýtala sa, keď mi pomáhala vystúpiť z auta.

Mykol som plecom. Okrem pár škrabancov a opuchnutého členka mi nebolo nič.

Lumi sa na mňa frustrovane vrhla. Z cesty bola otrasená a najradšej by sa odo mňa nepohla už ani na krok.

Škoda, že som jej to nemohol splniť.

„Luke!" vykríkla mama a rozbehla sa ku mne cez parkovisko. Chcela ma objať, no keď si všimla oškretú ruku, radšej cúvla, aby mi nespôsobovala bolesti. „Tak strašne som sa o teba bála. Prečo ste si nedávali pozor?"

Na to som nepoznal odpoveď.

Už som ani nevedel, prečo sme obaja zízali do mapy. Prečo som nemal Lumi pod kontrolou a prečo som to nepredvídal...

„Bola to nehoda," zastala sa ma Stacy.

Mama sa ku mne načiahla, aby ma podoprela namiesto nej. Noha mi pulzovala bolesťou a nemohol som na ňu došliapnuť, takže som tú pomoc ocenil.

„Už to zvládneme," usmiala sa na Stacy a zdvorilo ju poslala preč. „Môžeš ísť domov. Určite si tiež potrebuješ oddýchnuť."

Stacy naprázdno preglgla. Nepohla sa z miesta, no ani nevyrazila za nami. Proste tam ostala stáť a v očiach mala všetky nevyslovené slová, ktoré som si mohol prečítať, no ja som v tej chvíli nechcel. Nepotreboval som jej ľútosť.

Ku vchodu do nemocnice sme sa približovali slimačím tempom. Lumi šla vedľa mňa, chvost mala stiahnutý a obtierala sa mi o nohu, akoby sa tiež potrebovala o niekoho oprieť.

Tesne pred presklenými dverami sa mama zohla, aby ju priviazala k stojanu na bicykle.

„Nie. Počkaj. Nemôžeme ju tu nechať," namietol som.

„A čo s ňou chceš spraviť? Dnu ju nepustia."

„Zostaň s ňou ty," oprel som sa o stenu. „Ja to zvládnem. Nemalo by to trvať dlho. Ten členok je pravdepodobne len vyvrtnutý a ostatné zranenia nestoja za reč."

Mama sa hneď nadýchla k protestu: „Luke, viem, že ten pes pre teba veľa znamená, ale.."

„Ak ju tu necháme, bude vyvádzať."

„Keby si ju lepšie vycvičil..."

„Mami, no tak," opäť som ju nenechal dohovoriť. „Ostaň s ňou. Prosím."