S láskou Lumi

12.kapitola - Možno...

Luke

Nemal som z toho dňa dobrý pocit. A Lumi tiež nie. Nervózne prešľapovala z labky na labku, kým sme sa dívali, ako otec nakladá veci do auta...

„Tu bude sedieť Lumi," zarazil som ho, keď chcel na zadné sedadlo zložiť piknikový kôš.

„Ale..." váhavo po mne šibol očami.

„Čo? Chcel si ju strčiť do kufra?"

„A nebude to bezpečnejšie?"

„Nie," zamračil som sa. Už len z tej predstavy mi bolo na vracanie. „Bude sedieť so mnou. Inak nejdeme nikam."

„Okej, okej," zdvihol voľnú ruku dlaňou ku mne na znak, že sa vzdáva, a namiesto môjho psa hodil do kufra ten prútený kôš. „Nastupovať!"

Z domu vybehla Sophia so svojou mamou v tesnom závese. Nadšenie a nedočkavosť jej z očí doslova sršalo. Vedel som si živo predstaviť, ako sa bude celú cestu pýtať, či tam už budeme...

Otec ju pripútal do detskej autosedačky a jeho manželka zatiaľ neisto vykročila mojím smerom.

„Som Melinda," natiahla ruku. „Ale pokojne ma volaj Mel."

Len-len že som neprevrátil oči. Fakt nemám záujem o žiadne kamarátske vzťahy s macochou.

Ruku som jej podal len s veľkým sebazaprením, zamumlal svoje meno a chystal sa naložiť Lumi do auta, keď vtom si k nej Melinda čupla.

„A toto je ten krásny psíček, o ktorom som tak veľa počula?"

Než som sa zmohol na slovo, natrčila dlaň a ukázalo sa, že v nej schováva piškótu. Lumi ju opatrne zlizla.

„My dve si budeme rozumieť, však?" pohladila ju po hlave.

A ja som zaťal zuby, aby som na ňu nevybehol...

To sa nemohla spýtať? Dávať piškótu cudziemu psovi bez dovolania je vrcholne nevhodné!

„Naskoč, Lumi," potiahol som sučku za obojok, no ona zaspätkovala. Musel som si do auta sadnúť prvý a až potom ju zavolať k sebe.

Len čo sme všetci zaujali svoje miesta, otec naštartoval a vycúval z príjazdovej cesty. Sophia začala tárať niečo o tom, že chce sedieť vedľa Lumi, aby ju počas cesty mohla hladkať, no Melinda sa na ňu prísne pozrela a hneď bolo po vymýšľaní.

Fajn. Aspoň niekoho to decko poslúcha.

Cesta bola napokon v pohode. Sophii pustili CD s rozprávkou a Lumi celý čas hľadela z okna. Nemal som pre ňu bezpečnostný pás, takže som ju istil vlastnou rukou. No nezdalo sa, že by jej to vadilo. Práve naopak. Sama od seba ku mne otáčala hlavu, akoby mi chcela niečo povedať alebo mi ukázať zaujímavú scenériu za oknom.

V posledných mesiacoch bola viac komunikatívna než predtým.

Stacy by ma asi vysmiala, ale...

Fakt som mal pocit, že mi rozumie. Možno nie každé slovo, ale jednoduché vety dávala s prehľadom. A často na mňa upierala taký pohľad, akoby sama chcela niečo povedať. Už som len čakal, že otvorí ústa a začne rozhovor.

Šialené.

Áno, možno som bol šialený.

A možno som mal naopak pravdu a s Lumi sa vážne niečo dialo.

Keď sme zastali, hneď vyskočila a šla preskúmať nové prostredie. Držal som sa za ňou. Otec medzitým rozkladal deku a Melinda so Sophiou šli vyskúšať, aká je voda. Poludňajšie slnko sa ligotalo na jej hladine a z juhu fúkal teplý vánok. Lumi pobehovala sem a tam, oňuchávala kamene, vrtela chvostom a dívala sa na mňa, akoby hovorila: Pozri! Pozri, aké je to tu krásne!