S láskou Lumi

38.kapitola - Splnený sen

Luke

„Nevrť sa. Musím ti obuť tenisky."

„Ale ja nechcem!" zdráhala sa.

Bola to jej prvá prechádzka v ľudskej podobe. Taký veľký deň. Taký veľký krok! A celé to padalo na tom, že sa proste nechcela obuť.

Vzdychol som si. „Ani to neskúsiš?"

„Celý život chodím bosá," odvrkla a sediac na botníku hompáľala nohami.

Prirovnal som podrážku tenisky k jej chodidlu. Bol som presvedčený, že by jej sedeli ako uliate. A moja mama tie tenisky ani nenosila. Konečne by ich niekto využil.

„Vieš čo?" vzal som ju za členok a opatrne jej tenisku nazul. „Skúsiš v tom prejsť pár krokov a ak ti to nepôjde, môžeš si ich vyzuť."

Šikovne som jej obul aj druhú a zaviazal šnúrky skôr, než by stihla protestovať.

Lumi oduto ohrnula spodnú peru.

„Musíš byť vždy taká tvrdohlavá?" vytkol som jej.

A ona sa odvrátila, akoby som ju urazil.

„Prepáč," vystrel som sa. „Toto nezačalo práve najlepšie. Čo keby sme to skúsili znovu?"

Zvedavo sa na mňa pozrela.

Pri obuvi som jej na výber nedal a možno preto sa tak bránila. Takže pri oblečení som zvolil inú taktiku. „Vonku je zima. Ktorú bundu by si si chcela obliecť?"

Lumi chvíľu premýšľala. Potom skĺzla zo skrinky a odbehla kamsi do útrob domu. Zamračil som sa. Toto som nečakal. Na vešiaku predsa bolo kabátov a búnd dosť.

No už som jej dal voľnú ruku...

Nervózne som postával v predsieni, až kým sa nevrátila s mojou mikinou.

„Si si istá?" spýtal som sa so zdvihnutým obočím.

Lumi prikývla.

Pomohol som jej teda prevliecť mikinu cez hlavu a konečne sme mohli vyraziť. Lumi zaborila nos do sivej látky a zhlboka sa nadýchla. Stále bola roztomilá. Hoci nadrozmerná mikina pretiahnutá cez biele šaty nebola vrcholom vkusu, ale... k spokojnosti jej to očividne stačilo.

„Tak poďme," otvoril som dvere a vzal ju za ruku.

Lumi sa zarazila. Chvíľu bez žmurknutia hľadela na naše spojené ruky. Ako keby som ju v živote nedržal. Čo bola hlúposť, samozrejme.

„Ako..." šepla, prižmúrila oči a pustila ma. Vzápätí si zase preplietla prsty s mojimi. „Ako to, že do seba tak krásne zapadnú?"

„Tak to proste je. Pravá ruka pasuje do ľavej."

Nesúhlasne sa zamračila. „Takže to môže byť ruka hocikoho?"

„Určite," prikývol som a ona sa zamračila ešte odmietavejšie.

„Moja ruka by určite nepasovala."

„Čože?" pobavene som sa uškrnul.

„Moja ruka pasuje iba do tvojej."

„Nechcem ti kaziť ilúzie, ale..."

„Tak mi ich nekaz," prerušila ma, vyšla z domu a potiahla ma za sebou. Svetlo pred dverami sa automaticky rozsvietilo a zahralo v jej vlasoch žltými odtieňmi.

V tej chvíli som zmĺkol a bol skrátka vďačný, že ju mám.

* * *

Nevydržala ani desať minút. Sotva sme došli na koniec ulice a už si vyzúvala tenisky.