S láskou Lumi

26.kapitola - Aj na koniec sveta

Luke

Tri týždne zbehli ako voda. A nič zvláštne sa medzitým nestalo. Venoval som Lumi plno času, brával ju na dlhé prechádzky, hral sa s ňou a snažil sa jej vopred vynahradiť všetky tie dni, keď budem preč... no nič z toho nestačilo.

Nemohlo stačiť.

Tá posledná nedeľa raz skrátka musela prísť a odlúčenie jej nenahradí ani najdlhšia prechádzka na svete.

Keď som pár hodín pred plánovaným odchodom konečne vytiahol cestovnú tašku a začal si baliť veci, Lumi sa na mňa spýtavo pozrela. Práve sme sa vrátili domov. Ležala v posteli, príjemne unavená, a čakala, že ju budem škrabkať. Zmena plánov ju očividne zarazila.

„Zajtra mi začína škola, vieš?" oznámil som jej čo najpokojnejším tónom.

Lumi zastrihala ušami a položila si hlavu späť na vankúš.

Zrejme si myslela, že v škole zostanem len pár hodín...

Došľaka.

Tak strašne ma bolelo povedať jej pravdu, že som to nedokázal ani tentokrát!

V tichosti som si balil veci a nechal ju spať. Čím neskôr sa to dozvie, tým lepšie. Alebo nie?

Zobudila sa až v momente, keď mama strčila hlavu do dverí a prehnane nahlas sa spýtala: „Už máš všetko?"

Lumi sa strhla a zoskočila z postele.

„Skoro," odvetil som, zatiaľ čo moja sučka podišla bližšie a pustila sa do skúmania obsahu tašky. Ňufákom odhŕňala jednotlivé kusy oblečenia.

„Nechaj to," jemne som ju odstrčil.

A ona na mňa hodila úplne zmätený pohľad.

Akoby sa pýtala: Prečo si toho berieš tak veľa?

S povzdychom som sa otočil na mamu. „Mohla by si nás nechať osamote, prosím?"

Prevrátila oči, niečo zamrmlala a zavrela za sebou dvere.

Kľakol som si k Lumi a srdce mi splašene tĺklo, kým som v hlave dával dokopy vysvetlenie svojho odchodu.

„Zajtra mám školu," zopakoval som. „Ale toto je trochu iná škola. Dôležitejšia. A je dosť ďaleko, takže by bolo nepraktické každý deň cestovať, aby som mohol prespávať doma."

Lumi sa pozrela na tašku, dlho uvažovala, a potom obrátila pohľad späť ku mne.

„Vrátim sa v piatok. Dovtedy to tu určite zvládneš," pokúsil som sa o úsmev a natiahol k nej ruku, že ju pohladím...

No ona sa mi uhla.

Z ničoho nič oplývala energiou. Začala pobehovať po izbe a nosiť mi veci. Svoju obľúbenú gumenú kosť, obojok, vôdzku a vankúš...

Vedľa mojej tašky zrazu vznikla hotová kopa.

Keď sa zastavila nad miskou a chcela z nej vyliať vodu, aby sme ju mohli tiež zbaliť, položil som jej ruku na chrbát a konečne to uťal.

„Ty so mnou nejdeš, Lumi."

Zakňučala.

„Mrzí ma to," zašepkal som. „Na internát psy nesmú. Doma ti bude lepšie."

Ani ona tomu klamstvu neverila.

Schmatla okraj misky do zubov, trhnutím z nej vyliala všetku vodu a odniesla ju k ostatným veciam.

Bol som bezradný. Namiesto ďalších slov som začal upratovať spúšť na podlahe. Bohužiaľ to zabralo len pár minút a po zvyšok času som sa musel dívať do jej zúfalých očí...