S láskou Lumi

33.kapitola - Tu a teraz

Lumi

Bola som v aute.

Len tak. Z ničoho nič.

V jednej chvíli som stála na chodníku a dívala sa, ako oslobodzuješ to mrskajúce sa šteňa, a v tej druhej ma niekto schmatol a hodil do kufra. Auto sa natriasalo tak, že som sa nevládala postaviť, a v každej zákrute som do niečoho vrazila. Do niečoho kovového.

Pravdepodobne to bola klietka.

Páchlo to tu inými psami...

Ten človek to nerobil prvýkrát.

Žalostne som zavyla a opäť sa skúsila postaviť na všetky štyri, no vtom auto zabrzdilo a spadla som na bok.

Zastali sme. Definitívne.

Môj únosca vystúpil a počula som jeho približujúce sa kroky. Prikrčila som sa. Vedela som, že otvorí kufor. A len čo to spraví, budem pripravená a hneď ho uhryznem.

Vycerila som zuby a srsť na chrbte sa mi zježila.

Kufor sa pomaly otvoril...

„Len pokoj, neublížim ti," vyhŕkol muž a otočil dlane mojím smerom.

Tak ma tým prekvapil, že som na útok celkom zabudla.

„Som Walter," natiahol ku mne ruku.

Chvíľu som na ňu nechápavo civela. Chcela som si ju oňuchať a zistiť tak niečo o ňom, no keď som nahla hlavu, došlo mi, že nie je psia...

Bola ľudská.

Preto sa ten človek tváril tak pokojne.

Už som nemala psie tesáky. Nemohla som mu ublížiť.

Odtiahla som sa od neho do najvzdialenejšieho rohu kufra.

„Takže ty nebudeš spolupracovať?" spýtal sa s prižmúrenými očami a ja som podvedome hľadala únikový východ. No žiadny nebol. Jeho mohutná postava sa nado mnou týčila ako nepreniknuteľné hradby.

„Fajn. Ale potom nevrav, že som to po dobrom aspoň neskúsil," povedal a načiahol sa ku mne.

„Pomoc!" vykríkla som, keď si ma prehodil cez plece ako vrece zemiakov a ja som mohla len bezmocne búšiť do jeho chrbta.

Nikto ma nepočul.

Boli sme pri lese. Na veľmi odľahlom mieste, kde stála len malá drevená chatka. Tá istá chatka, ku ktorej ma doviedol čierny pes.

Bax. Čierny pes je Bax, zopakovala som si v duchu.

A Bax ma zachráni. Bax vravel, že tu sme v bezpečí.

„Pomoc!" zakričala som ešte naposledy, skôr než sa za nami zavreli dvere.

Zvnútra bola chatka rovnako malá ako zvonka. Priestor tu navyše zapĺňal masívny nábytok, zem bola pokrytá dekami a všade sa váľali hračky. Psie hračky. Jasne som cítila niekoľko rozličných psích pachov. Akoby tu žila celá svorka.

Walter po ceste zakopol o loptičku a naštvane zvolal: „Ryan! Odprac tie vaše haraburdy niekam do rohu! Nedá sa tu chodiť!"

Spoza vysokej skrine sa vynorila známa psia hlava s plyšovým medveďom v papuli. Chcela som ho pozdraviť, no vtom ma Walter hodil na drevený stôl a tvrdý dopad mi vyrazil dych z pľúc.

„Tak sa na to pozrime," zamrmlal. Jednou rukou mi stisol zápästie a druhou zalovil v šuplíku. Chcela som sa brániť, no držal ma príliš pevne...