S láskou Lumi

2.kapitola - Kamoši

Luke

S Lumi sme nikdy nechodili do parku. Bolo tam priveľa psov. Najprv som nechápal, prečo si s nimi nerozumie, ale časom mi došlo, že je na nich príliš... inteligentná? Možno by sa to tak dalo povedať.

No keď som sa s tou myšlienkou zdôveril Stacy, venovala mi len pochybovačný úsmev.

„Prepáč, Luke, ale každý majiteľ psa si myslí, že ten jeho je naj. Najmúdrejší, najšikovnejší, najkrajší..." prekrútila očami. „V skutočnosti je Lumi úplne normálna a len sa ti to zdá."

„Nezdá," zamračil som sa na dvoch hrajúcich sa psov. Naťahovali sa o suchý konár. Lumi bola slabšia než Stacyin rotvajler a plne si to uvedomovala. Pustila konár a chvíľu sa venovala čítaniu pachových značiek na stromoch, a keď Otto stisk povolil, v nestráženej chvíli sa naňho vrhla.

Ozvalo sa zborové vrčanie. Lumi mu vytrhla korisť z tlamy a rozbehla sa k nám tak rýchlo, že Otto vôbec nestihol zareagovať.

„Šikovná!" pochválil som ju.

Ladne priklusala až k mojim nohám a zložila úlovok na zem.

Stacy to sledovala so zdvihnutým obočím. „Učil si ju aportovať?"

„Nie. Teda trochu, ale nebavilo ju to," zdvihol som konár a veľkým oblúkom ho hodil na druhý koniec lúky. Otto za ním vyštartoval ako zmyslov zbavený, zatiaľ čo Lumi na mňa nechápavo hľadela. Darovala mi svoju prácne vydobytú hračku a ja som ju hodil preč. Neodpustiteľné!

„Prepáč, dievča," kľakol som si k nej a tlmene sa zasmial nad jej skrúšeným výrazom. „Konáre sú nanič. Dá sa s nimi len aportovať. Snáď si si nemyslela, že si ho vezmem domov!"

Odvrátila sa odo mňa a urazene bežala k Ottovi.

„Máš ju veľmi rád, čo?" rypla do mňa Stacy, keď som sa vystrel.

Lumi medzitým zavetrila divé zviera a sústredene sledovala neurčitý bod kdesi v diaľke. Ňufák sa jej chvel a prednú labu mala zdvihnutú.

„Strašne," priznal som.

Bol na ňu krásny pohľad. Žiarivo biela sučka oproti mdlej krajine, ktorá sa po zime ešte nestihla úplne zobudiť. Preto som ju pomenoval Lumi. Vo fínčine to znamená sneh.

Vtom sa k nej prirútil Otto a začal dobiedzať, aby sa s ním hrala.

„Daj jej pokoj!" zakričal som naňho impulzívne.

Rotvajler ma však nepočúval a provokoval moju sučku tým sprostým konárom, až kým ju to nedožralo a necvakla ho zubami do krku.

„Raz ho zabije," zažartovala Stacy.

„Skôr on ju. Je strašne... neohrabaný," pokrčil som nosom nad nasledujúcou scénou. Otto sa snažil vyskočiť Lumi na chrbát a vlastnou váhou ju takmer prevalcoval.

Stacy sa na mňa spýtavo pozrela. „Ideme späť?"

Prikývol som.

Vyrazili sme teda vyšliapanou cestičkou popri lese. Psy nás automaticky nasledovali. Otto držal konár a Lumi naňho sem-tam zavrčala, keď ju štuchol do boku. Načúval som ich hrám a všetko sa mi zdalo absolútne dokonalé. Len ja, Lumi a pár našich spoločných kamošov...

„Došľaka," z ničoho nič som zastal uprostred kroku.

Lumi za nami nešla. Vedel som to aj bez toho, aby som sa obzrel.

„Čo je?" nechápala Stacy.

Naraz sme sa otočili ku psom. Otto stál hneď za nami s konárom v hube a moja sučka...

„Došľaka!" zopakoval som.

Prednú nohu mala pokrčenú, v očiach bolestný výraz a bezradne na mňa hľadela, akoby ma prosila o pomoc. Okamžite som sa k nej rozbehol.

„Je zranená!" zakričal som na Stacy, ktorá zatiaľ pripla Ottovi vôdzku.

„A je to veľmi zlé?"

Porezaný vankúšik značne krvácal a z toho pohľadu sa mi zahmlievalo pred očami. „Asi stúpila na sklo," skonštatoval som. V neprehľadnom lesnom teréne sa váľali zelené črepy z fľaše od piva.

Lumi sa odmietala pohnúť.

„Vydrž, dievča. Bude to dobré. Doma ti to ošetrím a zahojí sa to," šepkal som jej do ucha, kým som ju bral na ruky.

„Chceš ju niesť celú cestu?" Stacy na mňa vyvalila oči, keď som k nej došiel.

„Nie je ťažká," zaklamal som. Mala skoro tridsať kíl a vedel som, že toto rozhodnutie ešte budem ľutovať, no nešlo ju položiť. Predné labky si prehodila cez moje rameno a uvelebila sa mi v náručí, akoby sem patrila odjakživa...

Stacy si letmo obzrela jej zranenie. „Je to len škrabnuté, došla by domov aj po vlastných."

„Kašli na to," odbil som ju.

Nechcel som sa pozerať, ako Lumi celou cestou kríva.

Hodnú chvíľu sme šli mlčky. Mojej sučke sa zatvárali oči od únavy a na krku som cítil jej teplý dych, zatiaľ čo Otto sa vzpieral na vôdzke a stále oplýval energiou.

„Nemal by si ju tak rozmaznávať," poznamenala Stacy. Lesy a lúky sme nechali za sebou, a privítala nás betónová džungľa. „Vieš, až pôjdeš na vysokú... tvoja mama ju na rukách určite nosiť nebude."

Mama by ju nechala v koterci, napadlo mi v tom okamihu.

Privinul som si Lumi bližšie k sebe.

„Nikde nie je napísané, že sa na tú vysokú dostanem," zamrmlal som.

„Ale no tak, Luke. S tvojimi známkami?" zdvihla obočie. Najhoršie som sa neučil, to som musel uznať.

„Ešte som nezmaturoval," odvrkol som.

„Ale žurnalistika je tvoja vášeň. Ak sa na tú školu nedostaneš ty, tak nikto."

Stacy mala talent vytiahnuť vždy najnepríjemnejšiu tému. Rada mi prehovárala do duše. Posledný rok na strednej sme sedeli v jednej lavici, takže bola mojím svedomím prakticky nonstop.

„Tridsaťkilovú sučku na internát asi neprepašujem, však?" zažartoval som v pokuse o odľahčenie atmosféry.

Stacy sa slabo zasmiala. „Mal si si kúpiť čivavu."

„To mal."

Lumi som zohnal úplnou náhodou. Susedke sa vraj zabehla sučka a predávala tie snehobiele poklady za smiešnu sumu. Bol som sa na ne pozrieť len zo zvedavosti. No Lumi ma už pri jednej návšteve celkom opantala svojimi hlbokými hnedými očami... a o pár minút som si ju niesol domov.

„A čo vlastne bude s Ottom, až odcestuješ?" spýtal som sa. Stacy sa rozhodla dať si rok pauzu a stráviť ho cestovaním po svete.

„Nechám ho našim," mykla plecom. „Otec sa oňho dobre postará."

„Máš šťastie, že je veterinár."

„Nechceš mu nechať aj Lumi?" napadlo jej. „Kotercov máme dosť."

„Lumi je posteľový pes."

Na to pohoršene odfrkla: „Vidíš? Rozmaznal si ju."

„No a čo," sykol som, presvedčený o tom, že práve Lumi si rozmaznávanie zaslúži zo všetkých najviac.

Veď za jeden jediný rok môj život prevrátila naruby...

V dobrom, samozrejme.