S láskou Lumi

13.kapitola - Posledné želanie

Lumi

Premýšľal si niekedy nad tým, čo by si si želal ako posledné?

Nie?

To je v poriadku. Ani mne nič také nenapadlo, kým som sa neocitla vo vode a neprestávala dýchať. Pľúca sa mi plnili vodou a strašne to pálilo. A v tej chvíli, keď si sa ma zúfalo snažil vyslobodiť, som mala len jedno jediné želanie...

Chcela som ťa objať.

Zovrieť a už nikdy nepustiť.

Chcela som ti oplatiť všetky tie noci, keď si ma objímal v spánku.

Chcela som...

No ani vo sne by mi nenapadlo, že sa mi to na okamih splní.

„Lumi!"

„Lumi, dýchaj!"

„Prosím!"

„Nemôžeš ma tu nechať!"

„Nikdy si neodpustím, že som ťa nechal plávať v tej prekliatej vode!"

„Došľaka, Lumi!"

„No tak!"

V ušiach mi šumelo, ale tvoj hlas som počula zreteľne. Nedokázala som sa pohnúť ani otvoriť oči. Cítila som sa od teba taká vzdialená...

„Odstúp, chlapče," povedal jeden zo záchranárov, ktorí nám prišli na pomoc.

Pocítila som tlak na hrudníku. No tvoja ruka to nebola. Nepáčilo sa mi to. Niečí dych mi naplnil nozdry a hruď sa mi dvihla. A potom zase. Stále dokola. Pár zatlačení. Pár vdychov. Neprestal s tým, až kým som sa nemykla a nezačala kašľať.

„A máme ju späť."

„Ďakujem!" vyhŕkol si a podoprel ma.

Pod tlamou sa mi zatiaľ tvorila mláka z vykašľanej vody. Bolo jej nehorázne veľa. Keď som na chvíľu prestala kašľať, vyplašene som sa na teba pozrela.

„Bude to dobré, Lumi. Sľubujem," zašepkal si a potľapkal ma po boku.

A ja som sa zase rozkašľala.

Trvalo večnosť, než som opäť mohla normálne dýchať. Celý čas si bol pri mne. Utešoval si ma a hladil. A keď ti otec podal deku, bez slova si mi ju prehodil cez chrbát.

„Ale to bolo pre teba, Luke..."

„Teraz musí byť v teple," odvrkol si. „Mne je fajn."

Fajn ti teda rozhodne nebolo. Mokré oblečenie sa ti lepilo na kožu, ruky sa ti chveli a z vlasov ti kvapkala voda. Bolo mi to ľúto. Strašne ľúto. Keby som ťa neťahala do vody, všetko by bolo v pohode.

Spravila som pár nešikovných krokov a celkom sa k tebe pritúlila.

„Ach, Lumi," vydýchol si a pobozkal ma na temeno. Mokré vlasy ti pritom spadli do čela a ja som ich skoro okamžite zatúžila odhrnúť.

Ibaže...

Nemala som ľudské ruky.

Nemala som desať dlhých prstov.

Nemala...

A svoje posledné želanie som vyplytvala na objatie.

A čo teraz? Zomriem?

Privrela som oči. Cítila som sa príšerne, ale nie tak ako pred smrťou. Nezmáhala ma panika. Chcela som sa ti len schúliť v náručí a zabudnúť na dnešok ako na zlý sen...