S láskou Lumi

20.kapitola - Verdikt

Luke

„Luke! Luke, vstávaj!"

Lumi sa strhla prvá a vymanila sa spod mojej ruky.

„Ešte je skoro," zamumlal som.

Mama sa mi vrútila do izby ako hurikán a roztiahla žalúzie. Toto nerobila, snáď odkedy som skončil základku.

„Veď je už skoro desať!" argumentovala.

Lumi s tichým kňučaním zoskočila z postele. Očividne zdieľala môj názor. Aj mala prečo. Vstali sme už o štvrtej, aby sme odprevadili Stacy domov z práce, a sotva sa nám podarilo znovu zaspať, prišiel budíček číslo dva...

„Mami, no tak. Veď sú prázdniny," zaboril som tvár do vankúša a odmietal sa pohnúť.

„Ale toto musíš vidieť!"

Čosi pristálo vedľa mňa.

Čosi papierové.

Keď sa mi podarilo rozlepiť oči, videl som, že mi mama hodila na posteľ obálku.

„Otvor to!" vyhŕkla, očividne nadšená za nás oboch.

Bol to list z univerzity.

Srdce sa mi rozbúchalo nervozitou...

A je to tu. Teraz sa dozviem verdikt. Buď sa mi splní sen, alebo celé leto strávim premýšľaním nad náhradným plánom.

„No dobre, ak sa k tomu nemáš, otvorím to za teba!" mama sa vrhla na obálku a roztrhla ju skôr, než som sa vôbec zmohol na slovo. Sadla si na kraj postele, rozbalila list a prebehla očami pár riadkov textu.

Dokázal som ju len pozorovať so stiahnutým hrdlom.

Tvárila sa tak neutrálne, že ma tým úplne ničila!

Keď sa napokon otočila ku mne, bol som presvedčený, že mi oznámi negatívnu správu.

„Ach, Luke..." potriasla hlavou a rýchlo zažmurkala.

Vyškriabal som sa do sedu. „Ak ma nevzali, tak to nie je koniec sveta," ozval som sa, lebo vyzerala, že sa rozplače.

No ona mi položila ruku na rameno a prehnane slávnostným hlasom predniesla: „Si prijatý."

Prijatý?

Nasledujúcich pár sekúnd to môj mozog odmietal spracovať. Len som na mamu vyjavene civel. Nedochádzalo mi to, ani keď ma objala, ani keď mi začala do ucha drmoliť sentimentálne reči typu: „Som na teba taká hrdá, Luke..."

Skoro ma udusila a mňa pritom zaujímalo len to, aby som videl ten papier.

V záchvate radosti a dojatia ho pustila, takže musel ležať niekde na zemi...

Niekde na zemi...

Došľaka!

„Mami, vydrž chvíľu," nevyberane som ju odstrčil a rozhliadol sa po izbe. Lumi sa už schovala do bezpečia. Spod postele vytŕčal len jej chvost a ozývali sa odtiaľ nezameniteľné zvuky...

Ona trhá ten papier!

„Lumi! Okamžite mi to vráť! Počula si? Vylez spod postele a vráť mi to!" rozkričal som sa.

Ibaže moja sučka na krik nereaguje. Nikdy. Jej chvost mi zmizol z dohľadu, čím jasne dávala najavo, že buď sa upokojím, alebo pod tou posteľou ostane bývať.

Nádych.

Výdych.

Kľakol som si a pomaly k nej natiahol ruku.