S láskou Lumi

36.kapitola - Psie tajomstvo

Luke

Bolo to šialené.

Úplne šialené...

V to ráno som si pripadal, akoby ma prijali do nejakého tajného klubu. Teda nie mňa, ale Lumi. Bax jej ukázal zadný vchod – boli to v podstate len psie dvierka, kadiaľ by sa žiadny človek neprepchal.

„Môžeš sem prísť hocikedy," hovoril jej a ona šťastne vrtela chvostom. „Je to niečo ako klubovňa. Sme tu v bezpečí a zakaždým tu niekoho stretneš. Neboj sa zoznamovať, všetci máme rovnaké tajomstvo."

Ach, áno.

Tajomstvo.

O tom to celé bolo.

Lumi do mňa štuchla ňufákom, akoby chcela niečo naznačiť.

A Bax mi venoval pohľad, no netváril sa dvakrát nadšene. „Chápem, že patríte k sebe, ale ľudia sem nesmú. Dvere nechávame zamknuté."

Lumi zakňučala.

„Raz to pochopíš," dohováral jej.

A ona zakňučala ešte žalostnejšie.

„Táto klubovňa je naše útočisko. Aj pred ľuďmi. Hlavne pred ľuďmi," zdôraznil a ja som mal čo robiť, aby som to nebral osobne. „Nikdy nevieš, kedy budeš potrebovať uniknúť aj pred svojím človekom."

Lumi odmietavo trhla hlavou.

Tiež by som sa najradšej ohradil...

To si akože myslí, že sa začneme hádať? Že si polezieme na nervy a ona bude chcieť, aby som jej dal pokoj?

Tak to určite, odfrkol som v duchu.

Strávili sme spolu v jednej miestnosti skoro dva roky.

Aj keď...

Drvivú väčšinu toho času nemohla rozprávať.

„Toto ešte oľutuješ," zamrmlal Walter, keď mu Bax oznámil novinku, že Lumi zostáva ľudská podoba.

Mne to znelo ako vyhrážka, no Bax sa len uškrnul. Otvoril dvere auta a pustil Lumi na zadné sedadlo.

„Tak... snáď sa čoskoro uvidíme," kývol jej a dvere zabuchol.

Ku mne neprehodil ani slovo. Vtedy mi konečne došlo, že do ich klubu nepatrím. Vyšachovali ma.

Aké ironické!

Doteraz bolo všetko o mne. Lumi žila v mojej rodine, riešila len moje problémy a celý jej svet sa točil okolo mňa. Ale odteraz patrí aj niekam inam. A ja si na to budem musieť zvyknúť...

Zaujal som miesto spolujazdca a Walter sa s naštvaným funením posadil za volant.

„Hlupák," mrmlal si popod nos.

„Myslíte Baxa?"

Vrhol na mňa vražedný pohľad. „A koho iného?"

„Prekvapuje ma, že si od neho necháte rozkazovať. Nešéfujete tu náhodou vy?"

Neveselo sa zasmial. „Ja? A na to si ako prišiel?"

„No ja neviem... ste tu najstarší," mykol som plecom. „Veď ten chalan určite nemá ani osemnásť."

„Vek v tejto veci nehrá žiadnu rolu," pokrútil hlavou, otočil auto a pomalým tempom sme sa vybrali v ústrety civilizácii.

Už bolo načase.

Obrátil som sa, aby som skontroloval Lumi. Zadné sedadlá mala iba pre seba a patrične si to užívala. Rozvaľovala sa tam, s mierne prižmúrenými očami sledovala scenériu za oknom a jej biela srsť sa leskla v lúčoch ranného slnka.