S láskou Lumi

7.kapitola - Rodina

Lumi

Keď sa na mňa psy zase začali pozerať normálne a nie ako na kus mäsa, náš život sa vrátil do starých koľají. Po večeroch si sa učil a dni sme trávili vonku. Bolo stále teplejšie, slniečko pekne hrialo a vo vzduchu som cítila vôňu prichádzajúceho leta.

Naši kamoši, Stacy a Otto, nás zvykli čakať pri bránke a na potulky sme vyrážali spolu.

Vždy sme vyrážali spolu.

Preto ma veľmi prekvapilo, keď som ich tam jeden deň nenašla.

„Dnes vyzdvihneme my ich," odpovedal si na môj spýtavý pohľad.

Nevadilo mi to. Vlastne som ťa najradšej mala len sama pre seba. Aspoň ma nič nerozptyľovalo a mohla som sa sústrediť na povolenú vôdzku medzi nami a na rytmus tvojich krokov.

Zladili sme tempo a spolu kráčali ulicou.

Len ty a ja.

Byť na vôdzke bolo ako držať ťa za ruku. Všetky tvoje pocity sa cez ňu prelievali do mňa a cítila som ich ako svoje vlastné.

Zastali sme až pred oploteným trávnatým pozemkom, na ktorom pobehovali psy. Teda niežeby behali ako neriadené strely... práve naopak! Ľudia ich tam učili správať sa slušne. Sadnúť si a ľahnúť, chodiť pri nohe a zostať. Také tie veci, čo my dvaja sme mali už dávno za sebou.

Teda...

Ako sa to vezme.

Platila medzi nami tichá dohoda, že keď nechcem spolupracovať, tak nespolupracujem, a ty si ma nikdy nenútil. Žiadne motivačné maškrty. Žiadny nátlak. Keď bol nejaký povel životne dôležitý, väčšinou mi stačilo počuť naliehavosť v tvojom hlase, a vtedy som poslúchla.

„Pozri! Tam sú Stacy a Otto!" čupol si si ku mne a namieril ukazovák niekam do tej spleti tiel. Chvíľu mi trvalo, kým som ich našla. Ale naozaj tam boli. Zavetrila som ich pach a môj chvost sa začal bláznivo vrtieť.

„Ešte musíme chvíľu počkať," schladil si ma. Vystrel si sa a ustúpil nabok, aby sme nezavadzali na chodníku.

Čas sa vliekol.

Nudila som sa.

Párkrát som skúsila natiahnuť vôdzku, no zakaždým si ma stiahol späť k sebe. Napokon som to vzdala. Ľahla som si do tieňa košatého stromu a tlamu nechala položenú na tvojej teniske.

Pobavene si sa na tom uškrnul. „Ach, Lumi. Si moje šikovné dievča, vieš to?"

Šikovné dievča.

Mimovoľne som buchla chvostom o zem.

Cítila som na sebe tvoj pohľad. Bol taký nežný a láskavý, až ma z neho zahrievalo pri srdiečku. Blažene som privrela viečka a nechala sa takto na diaľku láskať tvojimi očami...

No netrvalo ani pár minút, než sa to zmenilo.

Telom ti prešiel chlad. Vyskočila som a začala vetriť. Hľadala som zdroj tvojho strachu. Ľudia ďalej chodili po chodníkoch a prechádzali cez priechody, na cvičisku sa ešte stále trénovalo...

Nevidela som ani necítila nič nebezpečné.

Ale niečo muselo spôsobiť, že si zrazu len strnulo stál a zvieral vôdzku tak pevne, až ti beleli hánky!

Rozštekala som sa.

Štekala som, čo mi pľúca stačili. Aj keď som nevidela nepriateľa, mohla som ho aspoň vyplašiť, no nie?

„Lumi, ticho!" napomenul si ma.

Tvoj stres sa však stupňoval a ja som štekala ďalej.

Ľudia sa po nás otáčali a hovorili si niečo o nevychovanom psovi. Sem-tam si na nich hodil ospravedlňujúci pohľad.

Psy na cvičisku sa ku mne pridali a po chvíli sme už štekali zborovo.

A potom to prišlo.

Jeden muž sa otočil a zostal na nás hľadieť. Bol oblečený ako na dôležitú schôdzku. V ľavej ruke kufrík, v pravej mobil. A hoci s niekým telefonoval, pri pohľade na teba dokonale onemel.

Tiež som stíchla.

Štekot už nebol nutný, keď som mala zdroj tvojho stresu pod kontrolou.

Muž čosi zamumlal a zložil. Pohol sa k nám. Mobil skončil vo vrecku saka.

Predstúpila som pred teba, aby som ťa mohla brániť, no ani zblízka mi nebezpečný neprišiel. Opatrne so mnou nadviazal očný kontakt a dokonca sa usmial.

„Ahoj," pozdravil ma a kľakol si ku mne, nehľadiac na to, že sa zašpiní.

Slabučko som zavrtela chvostom.

Vôdzka medzi nami sa napla. Chcel si ma stiahnuť k sebe, ale neurobil si to.

Muž natiahol ruku, počkal, kým ju ovoniam, a potom ma poškrabkal za uchom presne tým spôsobom, ktorý som mala rada.

„Ty si ale krásny psík," pochválil ma a prstami jemne prečesal srsť na mojom boku. „Je vidieť, že máš dobrého pána. Stará sa o teba príkladne, však?"

Mohla som len súhlasiť.

„Poviem ti tajomstvo," nahol sa bližšie ku mne a kútikom oka skontroloval tvoj výraz. Aj bez pohľadu vzad som vedela, že sa netváriš nadšene. „Kedysi dávno som toho tvojho chlapca učil, aby psíky neťahal za srsť a nesnažil sa im vypichnúť oko. A predstav si, že v tom čase bol ešte menší než ty teraz."

Mali ste také podobné črty tváre...

Mohlo mi hneď dôjsť, že ste rodina!

Nechala som sa hladiť, až kým nevstal. Oprášil si nohavice, v ruke opäť pevne zovrel svoj kufrík a tentokrát sa pozrel výhradne na teba.

Otvoril ústa, že niečo povie...

No vzápätí ich zase zavrel.

Ty si sa totiž tak mračil, že tvoj pohľad by odplašil každého.

„Rád som ťa videl, Luke," povedal a otočil sa na odchod. Vedela som, že má toho na jazyku viac. Ale načo sa namáhať, keď ty si ho počúvať nechcel?

„Kto to bol?" spýtala sa Stacy, keď prešla cez ulicu. Otto sa metal na vôdzke ako divý. Chcel ma poriadne privítať, no Stacy ho držala nakrátko.

„Môj otec," sykol si a okamžite zmenil tému. „Aký bol tréning?"

Stacy nakrčila čelo, no rozhodla sa v tom nepitvať. „Fajn. Len Otto má už toho cvičenia plné zuby."

„Nedivím sa mu," slabo si sa usmial.

„Tak ich poďme niekam vypustiť, aby sa prebehli."

Prikývol si a spolu sme vyrazili za ďalším dobrodružstvom.