S láskou Lumi

30.kapitola - Vzťah

Luke

Keď som si plne uvedomil, že nesnívam a Lumi má naozaj ľudskú podobu, akoby sa mi do žíl vliala nová energia.

Čakal nás náročný týždeň. Nevedel som, či sa mi ju podarí dať dokopy za taký krátky čas, ale bol som odhodlaný skúsiť čokoľvek, aby to vyšlo. Aby bola silná a zdravá ako predtým.

Keď som sa ráno zobudil, Lumi bola zase psom. Nadšene ma oblizovala a búchala chvostom o matrac.

„Takže si mi odpustila," usmial som sa a poškrabkal ju.

Odpustením to však len začalo...

Celý týždeň som jej poctivo varil. Jedlo som jej dával po malých sústach, spočiatku rozmixované, neskôr len nasekané nadrobno. Namiesto vody dostávala vývar, do ktorého som pomaly dolieval čistú vodu, až sa nakoniec dokázala napiť aj tej. Šlo to síce pomaly, ale hladko.

A Lumi spolupracovala. Z toho som mal radosť úplne najväčšiu.

„Luke, zvoní ti mobil!" zakričala mama z kuchyne. Bol piatok večer. S Lumi sme sedeli na zemi pred televízorom, česal som ju a tešil sa z pozitívnych zmien na jej tele. Vystupujúce rebrá sa zase schovali a vypĺznuté miesta pokryla nová jemnučká srsť. Bol som z toho nadšený a nič ma nemohlo rozhodiť.

„Luke! Ten mobil!" pripomenula sa mama.

„Veď už idem!" odvetil som a položil kefu. Lumi na mňa vrhla spýtavý pohľad. Nahol som sa k nej a vtisol jej bozk navrch hlavy. „Hneď som späť, dobre?"

Napriek ubezpečeniu sa napla, akoby chcela hneď utekať za mnou...

„Zostaň," prikázal som jej dôrazne. „Bude to len sekunda."

Vbehol som do kuchyne, schmatol mobil a utekal späť. Mama, usadená za jedálenským stolom, prevrátila oči.

„Hlavne nezakopni," utrúsila a pohľadom sa vrátila k notebooku.

V obývačke som naozaj skoro zakopol o prah...

„Došľaka," sykol som a len tak-tak sa mi podarilo udržať rovnováhu.

Lumi stála rovno predo mnou, hoci som jej kázal zostať na deke. Zamrzelo ma to. Už mi neverila. Kedykoľvek som odišiel z miestnosti, vybrala sa za mnou. A ak som náhodou zavrel dvere, spustila ohlušujúci nárek, ktorý určite počuli aj susedia.

„Mala si zostať na deke," zamračil som sa.

Hľadeli sme na seba a ona jemne pohojdávala chvostom.

Mobil medzitým prestal zvoniť.

„Takto to nejde, Lumi. Musíš mi dôverovať." Chcel som to povedať prísne, no moje slová vyzneli absolútne zúfalo.

Lumi podišla bližšie a oblizla mi ruku, akoby ma chcela utešiť.

Vzdychol som si. „Vráť sa na deku. Ešte vybavím jeden hovor a budem ťa česať."

Poslúchla a veľkými očami sledovala každý môj pohyb, zatiaľ čo som sa prechádzal po obývačke. Ako keby ma hypnotizovala a prosila pohľadom, nech sa k nej vrátim...

A ja som zatiaľ ťukol na Stacyino číslo v zozname zmeškaných hovorov.

„Tak ako to ide?" ozval sa z mobilu jej hlas.

„Fajn. Lumi sa už dáva dokopy."

„To rada počujem." Mal som pocit, že sa usmieva. „Otec mi to opisoval ako strašnú drámu."

„Veď to aj bola dráma. Všetkých nás vydesila na smrť," kútikom oka som zazrel na svoju sučku. Jej kedysi žiarivo biela srsť v poslednom čase akosi zosivela...