S láskou Lumi

29.kapitola - Na nás

Lumi

Bol si späť.

Sedel si pri posteli, naťahoval ku mne ruku a hladil si ma, kým som spala. S takou samozrejmosťou, akoby si nikdy neodišiel.

Ešte donedávna by som bola šťastím bez seba...

Ale nie dnes.

Nie po tej otrasnej nočnej more, ktorú som musela prežiť.

„Lumi?" oslovil si ma, keď som sa vymanila spod tvojej ruky.

Chcela som sa posadiť. No najprv to nešlo. Trvalo mi, kým som si privykla na ľudské končatiny a dokázala ich rozumne poskladať, aby mi žiadna nezavadzala. Nohy som skrčila pod seba až na tretí či štvrtý pokus...

A ty si na mňa len fascinovane hľadel.

Nič si neurobil!

Vôbec si mi nepomohol!

Cítila som sa príšerne a ty si sa na mňa len díval!

Štípali ma oči. Pošúchala som si ich, no neprestalo to. Asi mi prvýkrát v živote bolo do plaču...

„Lumi, čo je?" položil si misku s vývarom na nočný stolík a sadol si ku mne.

Nevedela som, ako ti to naznačiť. Kedysi si mi rozumel aj bez slov.

Upierala som na teba vážne zúfalý a naliehavý pohľad, no keď si ani o pár sekúnd nepochopil, podarilo sa mi hlesnúť: „Bolí."

„Čo?"

Ukázala som ti ruku. Obväz sa po premene roztrhol a rana zase začala krvácať. Síce len trochu, ale aj tak. Nepáčilo sa mi to. Celé sa mi to nepáčilo.

Opatrne si ma vzal za lakeť. „Och, to nič. Hneď ti to obviažem. Len tu chvíľu počkaj..."

Chcel si vstať, no zarazil si sa, keď sa mi z hrdla vydralo niečo medzi vzlykom a zakňučaním.

„Čo mi to urobil?" šepla som.

Veterinára som nikdy nemala rada, ale to, čo mi vyviedol tentokrát, bol vrchol.

„To nič, Lumi. Všetko je v poriadku," prikryl si mi zranenie svojou dlaňou, aby som naň nevidela. „Chceli sme ti len pomôcť, vieš? Keď si odmietala piť, museli sme ti tie tekutiny dostať do tela inak. Ale je to len maličká ranka. O pár dní si na to ani nespomenieš."

Prikývla som.

Nie preto, že by som ti verila...

Ale tvoj hlas ma tak upokojil, že mi nejaké zranenie bolo ukradnuté.

„Dobre, tak ja skočím po ten obväz. Počkaj tu," povedal si a než som sa stihla spamätať, už si odchádzal.

Logicky som vedela, že sa vrátiš.

Vždy sa vrátiš.

Nemohol si ísť ďaleko.

Alebo mohol?

V zlomku sekundy sa mi v hlave všetko pomiešalo a zmocnil sa ma pocit, že som na to ostala sama. Že si ma zase opustil. Že už neprídeš.

Chcela som vliezť pod posteľ, lebo tam som sa cítila v bezpečí...

No bola som príliš slabá. Sotva som sa vládala pohnúť.

A v tej chvíli, ani neviem ako, sa mi z očí vydrali slzy.

„Došľaka, Lumi, veď som bol preč len minútu! Čo to s tebou je?" rozčúlil si sa, keď si ma tam našiel plakať.

Mykla som plecom. Tak som to videla robiť teba. Tie vaše ľudské gestá boli čudné, ale občas sa nimi dalo veľa vyjadriť.