S láskou Lumi

31.kapitola - Čudná dvojica

Lumi

„Večer sa vrátim. Sľubujem," opakoval si mi už asi desiaty raz, no moje psie srdce to odmietlo pochopiť. Bilo ako šialené! Ako na poplach! Akoby sa ma snažilo varovať, že už neprídeš a že mám robiť všetko pre to, aby som ťa udržala doma...

Ťahala som ťa za džínsy aj za tričko a zabárala svoje tesáky do tvojich tenisiek, kým si sa obúval. Liezlo ti to na nervy, ale zakaždým si ma len trpezlivo napomenul.

„Vieš, že ťa opúšťam nerád," dohováral si mi cestou k bránke. „Ale nechal som si na internáte veci a potrebujem ešte niečo vybaviť. Večer sa vrátim a potom budeme už len spolu. Sľubujem."

Bolo úplne jedno, koľkokrát si mi to sľúbil. Necítila som sa o nič lepšie.

Žalostne som zavyla, keď si ma odstrčil nohou a zavrel za sebou bránku.

„Buď dobré dievča," povedal si mi ako posledné.

Dívala som sa, ako kráčaš po chodníku s rukami vo vreckách. Vedela som, že mieriš k autobusovej zastávke. A rovnako som vedela, že sa tou istou trasou večer vrátiš. Opakovala som si, že sa ti dá veriť. Dá! Proste dá!

No moje inštinkty sa zbláznili...

Najradšej by som preskočila plot a trielila za tebou.

Vnútri som s tou myšlienkou bojovala. Tisla som nos medzi drevené latky a uvažovala o rýchlosti autobusu. Zvládla by som ho dohnať? Ale načo by mi to bolo? Veď tak či tak by som ťa nemohla sprevádzať... nech už si šiel kamkoľvek.

Psy nikde nechcú.

A presne tak som sa cítila. Opustená a nechcená.

Potichu som kňučala a sledovala dianie na ulici. Iba pre prípad, že by si sa vrátil skôr. No okolo plota prechádzali len samí cudzí ľudia...

„Jéj! Psíček!" začula som Sophiin piskľavý hlas.

Prirútila sa k bránke a takmer zakopla o vlastné nohy. Chvíľu som počúvala jej radostné bľabotanie. Dokonca som sa nechala pohladiť.

„Hlavne opatrne," upozornila ju Melinda. Prekvapilo ma, že ju šla vyvenčiť ona a nie tvoj otec.

„Mami! Ona je smutná!" vyhŕkla Sophia zarmútene.

Mel si čupla, aby mohla zhodnotiť môj výraz.

„No, asi máš pravdu."

Sophia na mňa vyvaľovala oči. „Ale prečo je smutná?"

„Lebo Luke odišiel do školy, vieš?" Vystrela sa a chytila dcéru za ruku. „Poď, necháme ju tu pekne čakať. Určite sa jej nepáči, že ju otravujeme."

Chcela som namietnuť, že mi to nevadí.

Akékoľvek rozptýlenie je lepšie než žiadne.

A kým bol medzi nami plot, Sophia ma aspoň nemohla obmedzovať...

Zaštekala som a čakala, že sa vrátia, ale nepochopili. Kráčali po chodníku ďalej, až sa mi ich silueta celkom stratila z dohľadu.

Bol to dlhý deň.

Slnko plávalo po oblohe tak pomaly, akoby sa vôbec nechystalo zapadnúť.

Z celého srdca som si želala, aby bol večer...

A trpko sa mi to vypomstilo.

Len čo sa tiene predĺžili a ochladilo sa, ako na potvoru som už nebola pes. Premenila som sa. Všetkým na očiach. Ešte šťastie, že matka už zatiahla žalúzie a že na ulici bolo v tej chvíli prázdno.