Lights Of Seoul / BTS [YOONGIxGIRL] ✅

11. 16

*Flashback*         

„Veronika, kedy si chceš rozbaliť darčeky?"    

„Môj si rozbaľ ako prvý, je to ten veľký navrchu." Zvolala Natália. V tých rúžových šatách vyzerala skutočne ako malá princezná.    

„Zlatko, dojedla si už? Podaj kuchárkam taniere, nech ich môžu odniesť," napomenula mama sestru.

„Vážení hostia, prosím, presuňme sa do záhrady. Je čas na rozbaľovanie darčekov," radostne oznámila hosťom matka.

Sedela som za veľkým, bohato zdobeným, stolom a hľadela na biele ruže vo vázach. Každý rok sa takto snaží, nechápem prečo.

Honosné hostiny, kvetinová výzdoba a plno darov. Sú to len narodeniny. Aj tak som nikdy nedostala to, po čom som najviac túžila. To, čo som si priala sa totiž nedalo kúpiť.

Vidličkou som sa rýpala v nedojedenom kúsku torty a sledovalo hostí, ako sa postupne začali presúvať von. Prišli všetci pozvaní, až na jedného. Nebola som prekvapená, ale bolelo to.

„Zlatko poď, dojedz a poď si rozbaliť darčeky," podišla ku mne mama a pohladila ma po ramene. Láskavo sa na mňa usmiala.

„Nemôžeme počkať ešte chvíľku? Určite príde. Sľúbil to." 

„Samozrejme, že príde. Určite, ale až neskôr. Pravdepodobne sa niekde zdržal. Nebuď smutná." 

„Sú to moje narodeniny, prečo je to taký problém?" hodila som vidličku na porcelánový tanierik. Oprela som sa o stoličku a upravila si slávnostné šaty.

„Veď to poznáš zlatko, pracovné povinnosti." Matka sa kŕčovito usmiala a spolu sme prešli do záhradného salónu.

***

Vrátila som sa do môjho bytu. Bol tichý a prázdny. Nepôsobil ako domov. Ľahla som si na veľký gauč v strede obývačky, ktorá bola spojená s veľkou kuchyňou. Nahlas som si povzdychla.

Premietala som si včerajšok a ani neviem prečo, všetko som analyzovala. Stále som sa vracala k nevýznamným detailom a nevedela som myslieť na nič iné. Zabíjalo ma to. Vedela som, že ak budem na tom gauči sedieť čo i len o minútu dlhšie, zbláznim sa.

Napriek únave v celom tele som sa prinútila robiť nejakú aktivitu, len aby som prestala myslieť na hlúposti. Navarila som si večeru a upratala neporiadok, ktorý som tam mala už pár dní... možno aj týždňov. Bola som veľmi unavená. Psychicky aj fyzicky.

Nevedela som nič zjesť. Navarené jedlo ma napínalo, no zároveň som omdlievala od hladu.

Opäť som si ľahla na gauč. Ticho okolo mňa ma zožieralo za živa. Potrebovala som ho nejako rozbiť. Nedokázala som už viac sedieť v ubíjajúcom tichu môjho studeného bytu.

Vzala som do rúk mobil a otvorila náhodný playlist.  Zavrela som oči a hlava mi prevísala cez okrej gauča. Snažila som sa uvoľniť pomalým dýchaním.

Ohromné basy sa ozvali z hlasných reproduktorov, ktoré stáli na oboch koncoch obývačky. Celá miestnosť sa razom naplnila hudbou.

Vydesene som tvorila oči. Zreničky sa mi úplne stiahli.

Bože nie... nie zase.

Na celú miestnosť začala hrať pieseň, ktorá vo mne vyvolala spomienky, na ktoré som sa celé narodeniny snažila zabudnúť.

*Flashback*

S mamou sme vyšli na terasu a spolu s hosťami sme sa presúvali cez verandu do záhradného salónika.

V tom sa z reproduktorov ozvala tá pieseň. Na celú záhradu začalo hrať Halo a všetci hostia stíchli. Neverila som vlastným očiam. Zrazu zaznel hlasný potlesk ľudí a radostné volanie.

Celou záhradou hrala pieseň a ja som zatajila dych.

Je tu?

Všetko najlepšie k šestnástym narodeninám, Veronika.

***

Toto bol príliš silný kaliber. Prečo som si spomenula?

Potrebovala som čerstvý vzduch. Dlaňami som si utrela tvár a vyšla na terasu. Oprela som sa o sklenené zábradlie a zhlboka som sa snažila nasať studený večerný vzduch.

Svetla lámp a áut ma oslepovali. Cez slzy som ich videla rozmazane, no zdali sa mi tak jasné a žiarivé.

Podlamovali sa mi kolená. Čupla som si vedľa zábradlia a čakala som kým budem unavená tak, že prestanem plakať.

Bola mi hrozná zima. Studený vietor mi fúkal do vlasov a celé telo mi oslaboval.

Prečo ma už nemôžeš nechať na pokoji?! Skríkla som do prázdna z plných pľúc.

*Nasledujúca kapitola: 12. Utekaj*