Lights Of Seoul / BTS [YOONGIxGIRL] ✅

9. O démonoch a záchrancovi

Noc sa blížila do finále. Bolo už okolo jeden v noci a nálada bola značne uvoľnená. Tí čo boli ešte živí tancovali a spievali, iní zase postupne prešli do spiaceho moodu. Niektorí chalani ležali na gauči, iní na zemi či jeden na druhom.     

Ja som ešte poskakovala s Jungkookom v strede obývačky a striedavo sme vykrikovali verše piesne. Bolo to naozaj bláznivé. Keď pieseň skončila, ustatí sme si posadali na gauče. Tá pesnička nás úplne vyšťavila.

Sadla som si vedľa Yoongiho. Vtedy som už pomaly nevedela čo robím, no vedela som nejakým pofidérnym inštinktom, že si chcem k nemu sadnúť. Sadla som si až nebezpečne blízko, nohy som si prehodila cez Yoongiho stehno a hlavu som si oprela o jeho hruď. Zatvorila som oči a celý svet sa mi začal bláznivo točiť.

Počula som jeho tlkot srdca. Pootvorila som oči. Zrazu som cítila, ako mi objal rukou chrbát tak, aby som nespadla.

Spoločne sme počúvali tlmenú hudbu v pozadí a tlkot našich sŕdc. To moje bilo ako zvon. To jeho tiež.

Objala som ho okolo pása opäť zatvorila oči. Neviem či naozaj, ale mala som pocit, že som na chvíľu zaspala. Musel to byť však len okamih, lebo keď som znovu otvorila oči, ľudia v miestnosti boli na rovnakých miestach.

Miestnosť začínala utíchnuť a chalani zaspávali od únavy. Zdvihla som hlavu a poobzerala sa čo sa deje. Uvedomila som si, že sa ešte stále opieram o Yoongiho.

Suga tiež otvoril oči a usmial sa na mňa. Naše tváre boli tak blízko. Tiež som sa usmiala, no vo vnútri som sa cítila poriadne trápne za moje správanie. 

Pozerali sme sa na seba opäť bez slova a usmievali sa jeden na druhého. Ruky som mu položila okolo krku a priblížila sa k nemu.

Dotkli sme sa čelami.

Suga sa usmial a na chvíľu sme zatvorili oči. Počula som jeho dych a rýchli tep. Tiež som privrela oči a snažila som sa vnímať tento moment, o ktorom som chcela aby nikdy neskončil.

Jemne som si položila hlavu na jeho plece. Cítila som sa ako v sne. Celé to bolo zvláštne. Mala som pocit že sa to nedeje naozaj, ale že je to len nejaká vidina v jednom z mojich snov.

Cítila som sa tak bezstarostná. Nič ma netrápilo. Na všetko som zabudla. Svet okolo sa zastavil a ja som sa cítila tak ľahká. Nič ma už neťažilo. Vnímala som len moment, kedy som sa po dlhom čase cítila v bezpečí. Cítila som sa, že nie som na všetko sama.

Mala som pocit bezpečia, ako keď sa človek vráti domov. Všetky trápenia boli preč a ja som vedela, že nech sa stane čokoľvek, nie som na to, v tomto momente, sama. Že je tu niekto, kto ma bude ochraňovať. Kto pri mne bude stáť.

No zrazu som pocítila niečo ešte viac. Cítila som, že aj ja musím ochraňovať jeho. Cítila som v sebe ohromnú silu, ktorú som mala len na jeho ochranu. Nech sa stane čokoľvek, budem ho vždy ochraňovať. Nikdy nedopustím, aby sa cítil sám a bezmocný. Aj na pokraji síl budem pri ňom a nenechám ho samého.

Sila toho pocitu, ktorý sa ma zrazu zmocnil ma úplne ovládol. Cítila som s ním také spojenie. Nevedela som to náhle spracovať. Všetky pocity, myšlienky, otázky, spoločné zážitky. Všetko to sa zrazu opäť dostalo do môjho vedomia.

Otvorila som oči.

Ovládol ma strach. Opäť sa to všetko vrátilo. Oblial ma studený pot a ruky sa mi náhle veľmi roztriasli. Tep sa mi zvýšil a ja som sa nevedela nadýchnuť.

Zdvihla som vydesene hlavu a pozrela sa Yoongimu do očí. Ruky sa mi ohromne triasli a ja som začala lapať po dychu.

„Čo sa deje?" opýtal sa ma vyľakane.

Všetci boli ticho a každé naše slovo bolo počuť napriek tlmenej hudbe. Pustila som Yoongiho a sadla si do klbka vedľa neho.

Do očí sa mi začali tlačiť slzy, ktoré sa nedali zastaviť. Suga na mňa pozeral no nevedel čo urobiť. Zostal len sedieť a pozerať na mňa ako so sebou bojujem. Ako sa ma zmocňuje úzkosť, bezmocnosť a moji démoni strachu. Tvár som si skryla do dlaní, ktoré sa mi razom naplnili slzami.

„Hey, Veronika, čo sa deje?" zrazu niekto prehovoril tichým hlasom. RM sedel na zemi a hlavu si opieral o gauč, na ktorom sme sedeli. Otočil sa ku mne a chytil ma sa ruku. 

„Veronika, čo sa stalo," opakoval pokojným hlasom. Zdvihla som hlavu a pozrela na jeho ustarostenú tvár.

„Nič Namjoon... ja len. Potrebujem trochu vzduchu," utrela som si slzy a rýchlo sa postavila z gauča.

Vybehla som z miestnosti a zamierila si to do kúpeľne. Zabuchla som dvere a hľadala miesto kde sa skryť pred mojim vnútrom. Triasla som sa tak veľmi, že som nevedela ani zamknúť kľúčom.

Dvere som nechala zatvorené a sadla si do vane. Nohy som si prevesila cez okraj a dýchala zhlboka. „Upokoj sa, upokoj sa, upokoj sa," opakovala som si nahlas.

Plakala som. Neviem čo sa stalo. Zrazu sa všetky potlačené pocity dostali do hlavy a ja som zostala v presile. Položila som sa. Nevedela som to naraz spracovať. Strach, úzkosť, stres, pocit zlyhania, bezmocnosti, slabosti, samoty a nekonečné otázky bez odpovedí sa zmocňovali každej časti mojej ešte zdravej mysle a predierali sa hlbšie a hlbšie.

Neviem ako dlho som tam sedela. Mohli to byť minúty až hodiny. Neviem. V mojom ponímaní to boli len krátke okamihy. Všetko sa dialo zrazu tak rýchlo. Stratila som pojem o čase. O realite vôbec.

Po istom čase som začala pociťovať uvoľnenie. Niektoré veci zo mňa zrazu opadli a ja som sa cítila trochu ľahšia. Myseľ sa mi začala pomaly uvoľňovať a do mojich pľúc prúdil čerstvý vzduch. Uvoľnila som napätie vo svaloch a oprela sa hlavou o stenu pri vani.

Dýchala som zhlboka a čoraz pomalšie. Zrazu som počula hlas spred dverí.

„Veronika, si v poriadku?" Náhle som si spomenula na Yoongiho a RM-a v obývačke. Cítila som sa trápne.

„Áno, som v poriadku."

„Môžem ísť dnu?"

Nevedela som čo na to povedať. Mlčala som.

Po chvíli sa dvere otvorili a do kúpeľne vošiel Yoongi. Pri pohľade na mňa vo vani s nohami prevesenými cez okraj a rozmazanou riasenkou zastal pri dverách. Pozrela som na neho a ido oči sa mi opäť začali tlačiť slzy.

Jeho náhla prítomnosť ma vyrušila. Začala som lapať po dychu. Snažila som sa nabrať vzduch do prázdnych pľúc. Suga ku mne pribehol a čupol si k vani. Chytil mi ruku.

„Kľud, Veronika. Všetko je v poriadku. Hlavne dýchaj. Na nič nemysli, len zhlboka dýchaj. Som pri tebe, dobre?" Povedal to tým najupokojujúcejším hlasom, akým mohol.

Znelo to ako vyslobodenie. Držala som mu ruku a nechcela som ju už nikdy pustiť. Pomaly som začala spomaľovať dych. Suga sa postavil a sadol si vedľa mňa do vane. Ruku som mu nepustila. Privinul si ma k sebe. Hlavu mi položil na jeho hruď a rukou ma objal.

Chytila som mu obe ruky a v objatí som zatvorila oči. Telo sa mi uvoľnilo z boľavého kŕča a myseľ taktiež. Spoločne sme sedeli vo vani a držali sa za ruky.

„Som pri tebe, neboj sa. Som tu s tebou."

„Ďakujem," pošepla som. Zavreli sme obaja oči. Zaspala som. Bola som vyčerpaná fyzicky aj psychicky.

Nedokázala som oči udržať otvorené už ani minútu. Myseľ som mala náhle prázdnu a na nič som nemyslela. Ponorila som sa do spánku.

Oči som otvorila až ráno.

*Nasledujúca kapitola: 10. Dotyk *