Lights Of Seoul / BTS [YOONGIxGIRL] ✅

2. Hello?

Pomaly som sa približovala k obrovskému modernému mrakodrapu. Srdce mi silno bilo a v hrudi som cítila strach.    

Ani neviem prečo, ale bola som veľmi nervózna. Celú noc som premýšľala nad tým chalanom.

V hlave som mala matnú predstavu toho, čo by sme mohli túto hodinu spolu preberať a ako ho motivovať ku komunikácii. Úprimne, nedávala som tomu veľké nádeje.

Bolo mi jasné, že to celé pôjde úplne iným smerom, než akým si predstavujem, ale hmlistý plán v hlave ma trochu upokojoval.

Výťah ma vyviezol na jedno z najvyšších podlaží v dome. Všetko bolo tak pekné a čisté. Váza pri výťahu vyzerala drahšie, ako moje auto.

Veronika, hlavne sa ničoho nechytaj, lebo ešte niečo rozbiješ. Kľud, dýchaj. Všetko bude fajn.

Číslo dverí som poľahky našla. Neisto som zaklopala na veľké sklenené dvere zo sivého matného skla.

Po chvíli sa dvere otvorili, no na moje prekvapenie v nich nestál Namjoon, ako som mylne predpokladala. Namiesto neho bol predo mnou vysoký, chudý chalan s červeným vlasmi a neuveriteľne jemnou tvárou. Srdečne sa na mňa usmial a objal ma.

„Jeej, ty budeš Veronika," zvolal. „Ja som Hoseok, rád ťa spoznávam."

Napriek  obavám, ktoré ma stále neopúšťali, mi toto milé zvítanie trochu zlepšilo náladu.

Osmelila som sa poobzerala sa po byte. Stáli sme v modernej no tmavej chodbe. Na ľavej strane bola obrovská obývačka.

Celá vonkajšia stena bola presklená a slnečné svetlo do nej jasne prenikalo. Na opačnej stane bola kuchyňa a schody smerom hore.

„Už sme ťa čakali," povedal Hoesok s obavou.

„Snažili sme sa mu povedať, že dnes príde jedno dievča, čo ho trochu naučí angličtinu, ale povedal že nikoho nepotrebuje a zase sa zavrel v izbe. Odvtedy nevyšiel. Ani nejedol obed. Bude na teba asi drzý... nenechaj sa tým odbiť. Jeho to prejde. Teda, asi."

J-Hope ma zaviedol do kuchyne a sadol si na barovú stoličku.  

„Naaamjooon, Veronika je tuuuuu." Zakričal z plného hrdla. „Som doma len ja, Namjoon a samozrejme náš mladý študent hore v izbe. Ostatní niekam odišli. Keby niečo potrebuješ, stačí zavolať."

Vzápätí prišiel Namjoon a objal ma. „Má dnes fakt zlú náladu. Ani nevieme, či je to všetko dobrý nápad."

„Je to horšie a horšie každým dňom. Je úplne mimo." 

„Okej, tak skúsim ísť za ním a uvidíme. Veď nebudeme ho do ničoho nútiť. Mohlo by mu to ešte viac ublížiť. Kadiaľ mám ísť?"

„Po schodoch hore a hneď prvé dvere, čo budeš mať oproti je jeho izba. Skús zaklopať a potom vojdi. Ale nezaručujem že ťa nevyhodí."

Išla som hore schodmi veľmi pomaly. Bola som tak nervózna. Dobre si viem predstaviť, aké to musí byť pre neho nepríjemné. Je mi jasné, že chce byť sám a cudzieho človeka už dupľom neznesie.

Za tými dverami som nečakala nič dobré. Úprimne, ani som nevedela ako ten chalan vyzerá. Nevedela som ako na neho prehovoriť. Jednoducho, celá tá situácia bola vytvorená tak nasilu, že ja byť ním, vykopnem sa z izby ešte v minúte ako vojdem.

Pomaly som prišla k dverám a jemne som na ne pritisla ucho, len aby som počula čo sa deje vo vnútri. 

Ticho.

So sebazaprením som zaklopala.

Pozve ma dnu? Zakričí na mňa nech vypadnem? Nestalo sa nič. Nikto nič nepovedal. Je vôbec niekto vnútri? Bože, neurobil si niečo?

Hlavou mi preblesklo toľko vecí, že som zrazu nemohla urobiť nič iné ako rýchlo otvoriť dvere. 

„Hej, vypadni!" ozvalo sa odniekadiaľ.

Hrozne som sa zľakla. Na chvíľu som stuhla no to ma nezastavilo. Zvedavá zistiť, komu patrí ten nahnevaný hlas, som opäť začala otvárať dvere a išla vstúpiť dnu.

„Povedal som vypadni!" zrazu zvýšil hlas a zvnútra izby rukou zachytil dvere tak, aby som viac nemohla vkročiť.

Vzápätí dvere v záchvate hnevu prudko otvorili a predo mnou sa vynorila postava muža. Objavila sa tak neočakávane, že som od prekvapenia prižmúrila oči. Asi desať centimetrom odo mňa bola jeho bledá tvár.

*Nasledujúca kapitola: 3. Tvrdý náraz*