Lights Of Seoul / BTS [YOONGIxGIRL] ✅

42. Hello London

Sedela som pri okne a srdce mi bilo od adrenalínu. Nebála som sa lietania, ale pri vzlete som mala vždy strach, ostatne asi tak ako každý. Motor hlasno hučal a mohutný stroj sa dal do pohybu. Odlepili sme sa od zeme a vzlietli.

Smer Londýn.

Z nemocnice som odchádzala neskutočne vytočená. Nechápala som, ako sa to mohlo stať. Prečo sme tak obaja reagovali. Asi to jednoducho raz muselo prísť. Udalosti posledných dní na nás museli zanechať stopy. Boli sme obaja unavení.

V taxíku som sa snažila upokojiť no nečakaný telefonát ma opäť vyrušil.

„Otec?"

„Kde si?"

„Akurát idem na letisko. Idem domov. Letí mi to za dve hodiny."

„Vedel som, že si múdre dievča."

„Mal si pravdu. Mal si vo všetkom pravdu. Nehodíme sa k sebe. Nefungovalo by to. Prídem domov a všetko bude ako po starom. Zavolaj notára a právnikov, dáme veci do poriadku."

„Dobré dievča. V Londýne ťa bude čakať auto."

*

Pokus číslo dva. Opäť to isté letisko, opäť rovnaký gate a opäť to isté miesto v hale. Tento raz  však bude všetko tak, ako má byť. Už žiadne chyby.

Spolu so zvyškom pasažierov sme nastúpili do lietadla. Bola noc a pred nami bol ešte veľmi dlhý let. Nedokázala som zaspať. Nedalo sa to. Všetko bolo tak narýchlo. V hlave mi panoval chaos a v hrudi strach. 

Z výšky pozorujúc, ako opúšťame rozžiarené svetlá Soulu, som si stále viac a viac uvedomovala, že niet cesty späť. Nemalo zmysel premýšľať nad tým, či to bolo správne rozhodnutie alebo nie. Veci sa dali do pohybu a už ich nebolo možné zastaviť. 

Unavenú myseľ mi zamestnávala naša hádka. Stále dookola som si prehrávala náš posledný rozhovor a premýšľala, čo všetko by som povedala inak. Bolo to tak zbytočné a všetko by som vzala späť. Bohužiaľ, škoda už bola napáchaná a moja sebatrýzeň nič nezmohla.

Jediné, čo ma upokojovalo bol fakt, že Yoongi je v poriadku. Zajtra ráno ho pustia a bude doma v pokoji. Snáď si dopraje aspoň trochu kľudu.

*

V Londýne ma už čakalo otcovo auto, tak ako sľúbil. Časový posun si vybral svoju daň a ja som na zadnom sedadle zaspala.

Po dlhej ceste sme dorazili do môjho rodného domu. Vystúpila som z auta a obzerala si okolie, ktoré som už pomaly nespoznala. Toľko vecí sa zmenilo. Nová výsadba kvetov, nové stromy ba dokonca pribudla fontána. Nevedela som sa vynadívať na toľké zmeny.

Masívne vchodové dvere sa otvorili a z útrob domu vybehla moja malá sestra s mamou. Po dvoch rokoch som ich opäť uvidela.

Nadšene som k nim pribehla a objala obe naraz. Neveriacky som ich skúmala pohľadom. Moja sestra tak podrástla. Už nebola taká malá. A mama? Mame sa na tvári objavilo pár nových vrások. Stále však bola tak krásna, ako som si ju pamätala.

Neuvedomovala som si ako veľmi mi chýbala rodina, až kým som ich opäť nedržala v náručí. Musím uznať, bolo to skutočne veľmi príjemné. Dojalo ma to.

„Vitaj doma, zlatko," pohladila ma po vlasoch mama. „Choď si vybaliť a o šiestej príď dole na večeru. Tam sa konečne porozprávame."

Vyšla som na poschodie a otvorila dvere od mojej izby, kde ma už čakala batožina. Unavená som si ľahla na posteľ a zavrela oči.

Tak toto je ono? Toto je môj nový život?

*

Na druhý deň som sa začala aklimatizovať. Pomaly som preskúmavala zmeny v našom dome. Bolo ich viac než dosť. Stajne a Ivy som nedokázala opomenúť. Mohlo sa zmeniť mnoho vecí, ale vôňa sena v našej stajni bola stále rovnaká.

„Ideme sa prejsť?" nadhodil Mathias zatiaľ čo hladil Ivy po hrive.

„Stíhame to ešte pred večerou?"

„Nemaj strach. Do večere času dosť. Okrem toho, uvoľníš sa a prídeš na iné myšlienky."

*

Po dvojhodinovej prechádzke sme zasadli k rodinnej večeri. Bola som nesvoja. Tak veľmi nesvoja. Nedokázala som sa ukľudniť.

Jedlo bolo na stole a voňalo skutočne úžasne. Od napätia som si však nedokázala ani len predstaviť, že by som ho vložila do úst.

„Ešte, než sa pustíme do jedla, rada by som preniesla prípitok," vstala som a pozdvihla pohár s vínom.

V tom sa začalo všetko triasť