Lights Of Seoul / BTS [YOONGIxGIRL] ✅

14. Zničený

Postavila som sa z postele a potichu som vyšla na poschodie. Dvere na izbe boli privreté, no nie zatvorené. Pomaly som sa k nim priblížila a nakukla dnu, či môžem vojsť.                            

Suga sedel na posteli a pozeral von oknami. V izbe bola úplná tma. Jediné, čo osvetľovalo veci v miestnosti bol mesačný svit.

„Yoongi?" pošepla som potichu a vošla pomaly dnu. „Môžem si k tebe prosím ľahnúť. Ja tam neviem zaspať."

Chápavo sa pousmial a ukázal na posteľ.

„Už som ti sem doniesol aj perinu. Ani ja by som tam nevedel zaspať."

Podišla som k posteli a potichu som si k nemu prisadla. Suga ma mlčky pozoroval. Kolená som si prisunula k hrudi a hlavu som si oprela o posteľ.

Potichu sme pozorovali Soul z výšky. Zrak som nespustila zo žiarivých budov nočného mesta.

„No tak spusť. Prečo si išla o polnoci behať?" zasmial sa.

„Zopakoval sa včerajší scenár, ale neboj, už je to v pohode."

„To mi bolo hneď jasné. Otázka však je, čo ti to vyvolalo." Podotkol s úsmevom.

„Hah," zasmiala som sa nad absurdnosťou celej tejto situácie. „V skutočnosti za to môže jedna hlúpa pieseň..."

Yoongi na mňa uprene hľadel. Vyzeral, že mu moja odpoveď nestačí.

„Tá pieseň hrala na mojich šestnástych narodeninách," pokračovala som potichu. „V ten deň sa stalo niečo... niečo, čo sa stať prosto nemalo a.... tá pieseň mi to celé pripomenula."

„Čo sa stalo na tvojich narodeninách?"

*Flashback*

S mamou sme prechádzali cez verandu do záhradného salónika, keď zrazu začala hrať hudba. Halo. Hrala silno a zreteľne a ja som netušila, čo sa deje. Všetci hostia stíchli a pozerali smerom do rozľahlej záhrady.

Popod veľký záhradný oblúk, po ktorom sa popínali biele ruže, prechádzala postava. Strhla pozornosť všetkých divákov, až na jednu osobu. Mamu.

So zatajeným dychom som hľadela do diaľky a čakala, kým bude tvár osoby zreteľnejšia.

Je tu? On naozaj prišiel?

Postava sa približovala bližšie a bližšie a v ruke držala ten najbláznivejší dar na svete.

„Všetko najlepšie k šestnástym narodeninám, Veronika," povedala mama a pobozkala ma na vlasy.

S obrovskou radosťou, ktorá zaplavila celé moje telo, som sa rozbehla do záhrady. Od nadšenia sa mi do očí nahrnuli malé slzičky. Bola som skutočne šťastná.

Pribehla som k postave, no keď som uvidela jej tvár, stuhla som.

„Mathias!?"

***

„Od toho dňa sa rozpadla naša rodina. To bol začiatok konca."

„Tak.. počúvam."

„Bude to znieť hlúpo ale...dostala som na narodeniny poníka," zasmiala som sa s miernou horkosťou.

„A to je tá katastrofa?"

„Hah, nie. Bol to naozaj veľmi pekný darček. Bohužiaľ, bola to len náplasť na niečo, čo sa v ten deň malo stať, no nestalo sa." Zapozerala som sa von oknami a živo som si ten moment opäť vybavila.

„Hm... poník... to je celkom pekná náplasť," zasmial sa. „Nie každá rodina si vie takýto typ náplasti dovoliť."

„Bohužiaľ, ja nie som z normálnej rodiny."

„Ale, to je príbeh na inokedy," usmiala som sa a on mi úsmev opätoval.

Nastalo úplne ticho.

„Ešte raz ďakujem za záchranu, nesmierne si to vážim. Tam vonku... nebolo mi všetko jedno."

„Nemáš za čo," povedal potichu. „Musíš na seba dávať pozor. Nechcem, aby sa ti niečo stalo."

„Vtedy, keď som ti zavolala... bol si jediný, koho som chcela počuť. Ja tu v Soule nikoho nepoznám. Verím len tebe."

Srdce mi začalo búchať ako splašené. Sedel vedľa mňa v úplnej tichosti a obrysy tváre mu kopíroval mesačný svit. Opieral sa o čelo postele a v očiach sa mu odrážalo celé mesto.

Sedeli sme vedľa seba veľmi blízko. Ramená sa nám dotýkali a ja som cítila jeho hrejivé teplo.

„Keď si zavolala, mal som o teba strach. Bál som sa, aby ti niekto neublížil lebo..." nastalo mučivé ticho.

„Lebo s tebou mám pocit, že som sám sebou."

Jeho veta preťala ticho v miestnosti. Nastal šok, ktorý som nedokázala rýchlo spracovať. Nečakala som, že povie niečo takéto len tak bezprostredne.

Chvíľu som mlčala.

„Si jediný, komu skutočne verím." Pošepla som mu.

Zdvihla som hlavu a pozrela mu do očí. Boli sme vedľa seba tak blízko.

Cítila som jeho teplo a mala som pocit, ako by to celé nebola realita, ale zvláštny sen.

Jemne som sa k nemu priblížila. Sklonila som oči a dotkla som sa jeho pier.

Srdce mi búšilo ako zbesilé. Neverila som tomu, čo som práve urobila.

Od vydesenia som otvorila oči, no Yoongi mi bozk opätoval. Jemne som ho chytila za krk a prisunula si ho k sebe ešte bližšie.

Objal ma okolo pása a pomaly ma pobozkal na pery.

Nebolo to len bežné bozkávanie. Pre mňa to bolo viac.

Jemne som sa ho dotýkala na vlasoch. Pery sa nám pomaly spojovali a opäť odďaľovali.

Bol pre mňa taký dôležitý. Nechcela som mu nijako ublížiť ani ho zraniť. Mala som pocit, že ho musím ochraňovať, nech sa deje čokoľvek. Nie preto, že by to sám nezvládol, ale preto, že som si uvedomila, že k nemu cítim niečo viac.

Celé telo mi zalial príjemný pocit, aký som už dlho necítila. Bolo to hrejivé a upokojujúce.

Jemne som sa ho dotkla líca a na pery som mu dala poslednú pusu.

Pomaly sme sa odsunuli a čelá sme si spojili dokopy. Usmiali sme sa jeden na druhého. Bol to zvláštny pocit neopísateľného šťastia. Ľahli sme si vedľa seba na vankúše a usmiali sa.

„Dobrú noc Yoongi."

„Dobrú noc, Veronika," pošepol mi a zatvoril oči.

Veronika, čo si to urobila... takto to nemalo dopadnúť.

Práve si ho zničila

____________________________________

Ak ste sa dostali až sem, tak vás asi milujem.

Veľmi si vážim, že čítate moju poviedku a podporujete ma krásnymi správami a 🌟. Vždy sa začnem celá červenať. Ste vážne úžasní a veľmi si vás vážim.

Príbeh sa nám začína pomaly ale isto komplikovať, tak verím, že sa z tých flashbackov nezblaznite ♡

Love you. 

*Nasledujúca kapitola: 15. Mathias*