Lights Of Seoul / BTS [YOONGIxGIRL] ✅

40. UGH

„Veronika?"  

Z driemot, ktoré na malý moment ovládli moje telo ma vytrhlo klopanie na dvere. Otvorila som oči a našla sa ešte stále v studenej vani s nohami prevesenými cez okraj. Pomaly ale isto sa celé odkrvovali.

Spoznala som ten hlas. Hoseok.

„Veronika, je všetko v poriadku?"

„Áno, som v pohode."

„Už si tam tri hodiny. Môžem vojsť dnu?"

Koľko? Bože.

Dvere sa pootvorili a prekvapený nazrel dnu.

Bol na mňa úbohý pohľad. Skutočne som sa pred ním hanbila, ale čo som mohla robiť? Nemala som ani silu zvesiť meravé nohy z okraja.

Podišiel ku mne a čupol si vedľa mňa. Nepozrela som mu do očí. Bála som sa, že tam uvidím niečo, čo som vidieť nechcela. Ľútosť.

Vedela som, čo mi chce povedať. Veronika, to nie je tvoja chyba. Ty za to nemôžeš.

Hlúposť. Bola to moja chyba a vedela to každá časť mňa. Vedela som to už na letisku, že robím chybu, ale nepočúvala som. Kebyže odídem, nič z toho sa nestane. Aaaa, zase som sa začala obviňovať, akoby tie tri hodiny boli málo.

„Hoseok, nič nehovor. Prosím, vážne, nehovor to."

„Nepoviem to."

Pozrela som na neho s nádejou. 

„Chcem aby si vedela, že..."

„Odídem," skočila som mu do reči. „Ešte dnes odídem. Nemôžem tu zostať."

Hoseok si povzdychol a prisadol si vedľa mňa do vane.

„Chcem aby si vedela, že to, čo sa stalo Yoongimu a Jungkookovi, nie je prehra."

Zmätene som mu pozrela do očí. Bolo tak zvláštne vidieť ho vážneho. Trochu ma to skľučovalo.

„Ak odídeš, vtedy skutočne prehráš. A to, čo im urobil bude úplne zbytočné. Ak sa len tak zbalíš a pôjdeš, ich bolesť vyjde navnivoč. On chce, aby si sa bála. On chce, aby si sa vzdala. Nemôžeš to urobiť."

„Ale toto už nie je len o mne, chápeš? Už ste v tom aj vy. Nemôžem dovoliť, aby ubližoval nevinným ľudom. Videl si Jungkooka? Skoro som od strachu umrela, keď som ho tam uvidela. To sa mám každé ráno báť, čo na mňa bude čakať za hrôzu v ten deň?"

„Nie je to s nimi také vážne, ako to najprv vyzeralo. Asi ťa chcel len vystrašiť."

„Podarilo sa."

„Nesmieš sa nechať. Musíš ešte bojovať. Poď," postavil sa a podal mi ruku, „ideme za Yoongim, už sa zobudil."

*

„Hej, hej, hej, čo to vyvádzaš," pribehol k Yoongimu Hoseok, keď sme vchádzali do izby.

„Nemôžeš len tak vstávať. Ublížiš si."

„Bože," zamrmlal, „som v pohode. Čo stresuješ. Idem si len vymeniť obväz."

„Mali by sme ťa odniesť do nemocnice."

„To určite. Som v pohode."

Yoongi sa postavil a z hlavy si obmotal krvavý obväz, ktorý zakrýval ranu. Nebudem klamať, pocítila som mdloby, ale snažila som sa zostať silná. V rámci možností.

„Ukáž," chytila som ho za ruku, „pomôžem ti." Nemohla som sa pozerať, ako sa s tým sám trápi.

Pomalými krokmi som ho odviedla do kúpeľne a zavrela za nami dvere.

„Sadni si na vaňu, umyjem ti to."

Otočila som sa k umývadlu, no Yoongiho ruka mi nedovolila odísť.

„Veronika."

„Yoongi, sadni si."

„Ty si plakala?"

Bingo. Človek nemusel byť úplný génius aby z mojej opuchnutej tváre a bledej pleti pochopil, že som plakala. Okrem toho, posledné dni iba plačem. Napriek tomu som však zapierala.

„Prepáč mi to," sklonila som hlavu a sklopila zrak.

Privinul si ma k sebe a objal ma. Prečo to robí? Teraz by som mala byť ja tá, ktorá ho takto objíme. Nie on.

„Pozri na mňa."

„Yoongi..."

„Pozri sa na mňa," zdôraznil.

Pozrela som mu do očí, aj keď by som sa najradšej jeho pohľadu vyhla.

„Nemôžeš za to, dobre? Nemôžeš za to. Tak si to nevyčítaj."

Naklonil sa ku mne a pobozkal ma. Na malý moment som mala pocit neskutočnej radosti. Dotyk jeho pier na tých mojich bol zázračný liek na všetko.

Chvíľu sme sa potichu bozkávali.

Na okamih som mu uverila, že za to naozaj nemôžem, no ten trval len dokým sa bozk neskončil.

„Na toto som sa tešil."

„Netáraj a sadni si," pokrútila som hlavou. Yoongi sa chcel zasmiať, no namiesto toho sa od bolesti prehol v boku.

„Yoongi, čo ti je?" skríkla som vydesene.

„Nič mi nie je, bože."

Vedela som, že takto nič nevyzerá. Dotkla som sa jemne jeho trupu.

„Nič to nie je," odsunul mi ruku. 

Bože, musí byť tak tvrdohlavý? Schmatla som mu koniec trička a vyhrnula ho.

Na jeho boku bola obrovská modrina, ktorá siahala až k stredu tela. Od hrôzy som vydesene zmeravela. Cítila som opäť mdloby, no so zaťatými zubami som to vydržala. Jemne som sa dotkla podliateho miesta. Bolo celé červené od krvi. Miestami chytalo tmavo-modrú farbu.

Yoongi zastonal.

„Musím ti to pozrieť, môžeš mať zlomené rebro. Preboha, prečo si nič nepovedal?" skríkla som vystrašene a čupla si k nemu.

„Lebo to nič nie je."

„Čo sa vlastne stalo? Ako sa to stalo?"

„Veronika, dosť otázok."

Jemne som sa dotýkala jeho dobitej kože, aby ho to čo najmenej bolelo. Nemal to opuchnuté, a tak som dúfala, že rebrá sú v poriadku.

„Koľko ich bolo? A kde ťa ešte udreli?"

„Veronika preboha! Nemôžeme sa radšej ešte bozkávať? Vtedy si bola aspoň ticho."

„Mal by ísť do nemocnice, a to čo najrýchlejšie."

*Nasledujúca kapitola: 41. Fajn.*