Lights Of Seoul / BTS [YOONGIxGIRL] ✅

44. End ll.

Potom som už dianie vnímala len hmlisto. Veci sa začali diať rýchlo a ja som ich vnímala len matne. Vzali otca a s rukami v putách ho vyvádzali von z jeho vlastného domu. Na jeho perách nebol úsmev tak, ako minule. Tentoraz už vedel, že sa z toho nedostane.

Ani neviem, čo som v ten moment cítila. Najradšej by som povedala že úľavu, ale nebolo to celkom tak. Určite som cítila veľkú dávku spokojnosti a satisfakcie, že je konečne po všetkom, ale začala som myslieť na mamu. Podľa všetkého, milovala ho. Mojou vinou ho opäť zavrú a tento raz si tam stvrdne poriadne dlho. Na druhej strane, mama sa ho asi viac bála, ako milovala. Otec sa veľmi zmenil. Pri jeho zatýkaní mala aj ona v tvári jemnú úľavu.

Sedela som v obývačke a spracovávala udalosti posledných hodín. Cítila som sa zvláštne. Potrebovala som si opäť utriediť myšlienky. Napriek tomu, že som si ešte plne neuvedomovala, čo som skutočne urobila, začal ma po chvíli premáhať strach. Yoongi. Spomenula som si na našu poslednú hádku. Čo ak ma po tom všetkom už nebude milovať? Nebolo to celé zbytočné? Možno som skutočne ten najmenej racionálny človek na svete.

„Ako ti je?" prisadol si Mathias.

„Som vyčerpaná. Musím si ľahnúť."

„To by si mala."

„Ešte nemôžem. V noci mi letí lietadlo späť do Soulu. Vyspím sa až tam."

„To už? Prišla si sem ako na hotové, hah? Prečo sa tak ponáhľaš?"

„Musím ísť za Yoongim a celé mu to vysvetliť. Ak ma ešte miluje, pravdepodobne si robí starosti."

Mathias ma objal. „Myslím, že to som vyriešil za teba. Pozri tam," lišiacky sa usmial a ukázal prstom za mňa.

Čo? Otočila som sa a v tom okamihu som zbadala otvárajúce sa dvere.

„Yoongi!" vykríkla som a vydesene pozrela na Mathiasa. „To... to... to čo..." Od šoku som zmeravela a hľadela na Mathiho dúfajúc, že mi dá vysvetlenie.

„Tak už bež za ním preboha," zasmial sa.

So slzami šťastia som mu vletela do náručia. Nevedela som prestať roniť tie hlúpe slzy, ktoré sa vo mne brali ani neviem odkiaľ. Asi som proste citlivka.

„Yoongi, si to ty? Bože, čo tu robíš. Ako si sa sem dostal? Ty si skutočne blázon," vzlykala som.

Silno ma objal a hlavu si priložil na tú moju. Jeho objatie bolo ako domov. Skutočný domov.

„Snáď si si nemyslela, že by som ťa nechal len tak odísť."

„Snáď si si nemyslel, že by som odišla len tak. A hlavne bez rozlúčky."

„Mrzí ma tá hádka."

„Aj mňa, prepáč mi to," zaborila som si hlavu hlbšie do jeho mikiny.

„Deti moje," prišiel k nám Mathias s veľkým úsmevom na tvári. „Nechcete objať aj mňa?"

„Teba? A zaslúžiš si?" zasmiala som sa.

„Myslím že áno," pridal sa Yoongi. „Ešte než si odletela, volala si Mathiasovi, že sa vrátiš. Mathias vzápätí volal mne a viac menej mi prikázal, aby som priletel aj ja. Máš naozaj starostlivého brata," usmiali sa na seba.

„A ty máš zase dobrého priateľa. Síce som mu volal nech priletí, ale Yoongi mal už dávno kúpené letenky."

„Čo že si?"

„Ešte v nemocnici som ich kúpil. Vravel som ti, že budem bojovať."

Od dojatia som stratila reč. Oboch som objala naraz a v duchu ďakovala za tento moment.

„Ak chceme stihnúť lietadlo späť, mali by sme sa začať chystať," spamätala som sa po chvíli a skontrolovala čas.

„Blázniš? Len teraz som prišiel. Nebudem letieť zase späť, to ani náhodou. A po druhé..."

Z ničoho nič ho prerušil hukot taxíkov, ktoré zaparkovali na parkovacej ploche pred domov. Zmätene sme pozreli von oknom, kto sem o takomto čase prišiel.

„Bože tu je ale hrozná zima!"

„Buď ticho a skontroluj adresu či sme dobre..."

„Taehyung?" zvolali sme svorne, keď sa z taxíku vynorila jeho postava. Vzápätí vyliezol aj Hoseok a Jin.

„Tam sú!" zvolal Tae, keď nás uvidel v okne. „Sme tu dobre chlapci, môžete si vybaliť veci."

„Ty si prišiel aj s chalanmi?" vyvalene som hľadela na Yoongiho, ktorý vyzeral rovnako zmätene ako ja.

„Tak čo rodina, sme tuuu. To je ale prekvapko, čo?" nadšene zvolal Hoseok keď vošiel do chodby, zababušený od hlavy po päty.

„Chalani, čo tu robíte?" nechápal Yoongi. Nemohol však skryť úsmev.

„Snáď si si nemyslel, že sem pôjdeš sám. Okrem toho..."

„Ja ani sám neviem. S tými idiotmi už nikdy taxíkom nepôjdem. Väčšiu hanbu som... to je jedno. Kde je kúpeľňa? Potrebujem vaňu," prerušil ho Jin.

V tom sa do chodby vovalil zvyšok chalanov napakovaní taškami a kuframi. Bol na nich vskutku úsmevný pohľad.

„Namjoon?! Čo tu všetci robíte?" neverila som vlastným očiam, no na tvári mi žiaril obrovský úsmev nadšenia.

„Mathias nás zavolal, rovnako ako Yoongiho. Vravel, že budeš potrebovať rozveselenie. Okrem toho, Taehyungovi už bolo zase smutno."

„A mne tiež!" zvolal Jimin a začal nás objímať.

„Tak v tom prípade, chlapci... cíťte sa tu ako doma," srdečne som sa usmiala. Bola som skutočne šťastná, že ich vidím. „Zložte sa a..."

„A zajtra ideme na prehliadku Londýna!" zajasal Jimin.

„Čo?"

„Tvoj brat nám to sľúbil," bonzol.

„A tiež že sa budeme voziť na koníkoch," radostne zatlieskal Tae.

„Bude to super týždeň!" rozpŕchli sa do domu.

„Ach chlapci, chýbali ste mi," ligotali sa mi v očiach slzy radosti. „Lepších priateľov si nemôžem želať."

„Čoooo? Vy tu máte biliard!?"

„Kookie, polož to!" zbystrel Namjoon, „Ublížiš si."

„Tak toto bude ešte dlhá noc," usmiala som sa na Yoongiho a objala ho okolo pása.

„Ale sme všetci spolu, a to je hlavné."

„Áno, to je pravda," položila som mu hlavu na plece.

„Milujem ťa."

„Aj ja teba," pobozkal ma na vlasy. „A teraz poď, musíme dať pozor na tých bláznov. A okrem toho, umieram od hladu."

***

A zazvonil zvonec a rozprávky je koniec

***

Ďakujem Vám všetkým, ktorí ste venovali čas tejto poviedka a dostali sa až sem. Neviem ani vyjadriť, ako som vďačná za vašu podporu. Naozaj sa cítim poctená. Je pre mňa neuveriteľné, že z pôvodne bezvýznamného náčrtu sa stal príbeh, ktorý Vás zaujal. Verím, že sa Vám záver páčil a že sa opäť niekedy v budúcnosti stretneme pri mojom ďalšom počine.

Ešte raz Vám veľmi ďakujem.

Love you.

xoxo