Lights Of Seoul / BTS [YOONGIxGIRL] ✅

1. Soul

...vážení cestujúci, priamy spoj z Berlín, Nemecko do Soul, Južná Kórea o pár minút pristane na medzinárodnom letisku Incheon. Ďakujeme, že ste cestovali s našimi aerolíniami a prajeme vám ...                                         

Stála som v rade na kontrolu a postupne sa posúvala bližšie a bližšie k okienku. Popri tele som tlačila malý kufor a v spotených rukách zvierala pas.                                             

Veronika, je to tu. Nový začiatok, tak ako si plánovala. Si pripravená?

Hah, samozrejme, že nie si.

Bála som sa ako malé dieťa, ruky sa mi potili a srdce silno búšilo. Napriek tomu som pociťovala tak obrovskú úľavu.

„Vitajte v Južne Kórei, slečna."

*

No páni! Soul je tak úžasný! Nevychádzala som z údivu. Celú cestu do kaviarne som bola v úžase.

Nikdy som nevidela tak zvláštne mesto. Bohaté a chudobné zároveň. Moderné a historické časti sa v ňom splietali do obrovského živého chaosu.

Kráčala som po chodníku na miesto, kde sme si stanovili našu schôdzku. Už po pár krokoch som ľutovala výber topánok... opätky som si mohla skutočne odpustiť. Na druhej strane, už som ho nevidela celé roky!

Kaviareň na rohu ulice bola veľmi príjemná. Malá a nenápadná, no mala svoje čaro. Vošla som dnu a očami rýchlo prebehla po tvárach neznámych ľudí. Pri stole v strede miestnosti sedel muž s blond vlasmi a  čarovným úsmevom.     

„Namjoon!" zvolala som srdečne a rozbehla sa k nemu.

„Veronika! Tak som rád, že ťa vidím," vrúcne sme sa zvítali. Bol väčší než som si pamätala. Pomaly som ho ani nevedela objať.

„Vitaj v Soule! Ako sa ti tu páči?" 

„Je to obrovské mesto! Pomaly si zvykám, ale je to iné ako v Európe. Hlavne ten jazyk."

„Kebyže niečo potrebuješ, vždy sa na mňa môžeš obrátiť. Teraz máme s chlapcami na pár týždňov voľno, a tak je aj viac času. Vlastne...," zarazil sa.

Sadli sme si a čašníčka položila na stôl dve kávy a minerálku. Namjoon viditeľne znervóznel. Jeho zmena správania mi nemohla uniknúť. Z jeho tváre zmizol ten bezstarostný úsmev, ktorým ma obdarúval celý čas. 

„Zavolal som ťa samozrejme preto, aby som ťa videl, no pravdou je, že mám na teba aj jednu otázku. Alebo skôr prosbu. Neviem či mi s tým budeš vedieť pomôcť, no vravel som si, že za opýtanie nič nedám."

„Sem s ňou, počúvam."

„Ide o jedného môjho dobrého kamaráta, sme spolu v skupine..." 

Vedela som, že Namjoon a ostatní chlapci sú v BTS a že sú veľmi dobrí v ich hudbe, no veľmi som ich nepoznala. Posledné dva roky som sa schováva v Nemecku a riešila svoje... hmm starosti? ... no jednoducho nemám veľký prehlaď, čo sa v skupine deje.

„V skupine je jeden chalan, volá sa ... no nepoznáš ho... a vlastne mi napadlo... že by si..." 

„Namjoon, povedz to rovno, nech nemusím čítať medzi riadkami. Vôbec netuším kam mieriš."

„Dobre. V skupine je jeden chalan a poslednú dobu sa s ním niečo deje. Prestal s nami hovoriť. Teda nie úplne, ale skoro vôbec. Stále je vo svojej izbe a keď vyjde von, tak buď mlčí, alebo spí. Nikomu sa nechce zdôveriť".

„Možno je len unavený...," prehlásila som.

„Je to možné, ale možno ho niečo trápi. Možno to nie je nič konkrétne ... ja vlastne vôbec neviem.... ja len viem, že pár rokov dozadu mal veľké depresie a začínalo to takto isto. Preto si robíme starosti."

Pozorne som ho počúvala a istým spôsobom som sa cítila smutne za neho. 

„Namjoon... to mi je ľúto. A ako ti s týmto viem pomôcť?"

RM zdvihol oči od stola smerom ku mne.

„Viem, že máš teraz tú novú prácu v banke a naozaj ťa nechcem zaťažovať inými vecami, ale ako psychologička..."

„Namjoon... toto odo mňa nemôžeš žiadať," vyvalila som oči. „Ja nie som terapeut. Veď to dobre vieš. Robím v banke."

„V banke ako psychológ."

„Namjoon... robím teambuilding."

„Ja viem že nie si terapeut a ani nechcem aby si s ním mala sedenia. Chceme len niekoho, komu by sa vedel otvoriť. Niekoho, kto sa v týchto veciach vyzná. Snažíme sa s ním komunikovať, ale nejde to. Uzavrel sa. Potreboval by niekoho, kto by ho vedel pochopiť."

Na chvíľu sa odmlčal.

„Premýšľali sme nad tým s chlapcami a napadlo nás, že by si ho mohla popri tom učiť angličtinu."

„Super, čiže mi už dávaš dve úlohy?" pobavene som sa zasmiala.

„Že by si bola akože jeho doučovateľka a zároveň by si sa sním popri tom vedela rozprávať o mnohých veciach."

Hlava mi to nebrala. Znie to ako klasické klišé.

„Vieš," začal, „na jar ideme na turné do Ameriky a angličtina by sa mu zišla. Niežeby nevedel po anglicky, on už celkom rozumie, ale nevie vytvoriť vlastné vety. Ostatní sú na tom lepšie, a preto sa cíti trochu vyčlenený."

Namjoon sa na mňa zapozeral s veľkou prosbou v tvári. Nevedela som čo urobiť.

„Dobre, čisto teoreticky, ako by to prebiehalo?"

„Prišla by si k nám, zatvorili by ste sa v jeho izbe a precvičovali by ste si komunikáciu. Aj keby si mu nepomohla s tou jeho náladou, tak by sa aspoň trochu zlepšil v angličtine. Sama by si si povedala kedy a ako dlho."

Jeho oči ma doslova prosili o pomoc. Chcel odo mňa naozaj veľkú službu. Ja nie som práve výrečný typ a je dosť možné, že ten chalan bude z nás ten zhovorčivejší. Na druhej strane, v Soule nikoho nepoznám a aj tak by som bola po práci doma sama.

Možno to nie je úplne na škodu. Avšak, človek s nábehom na depresiu nemusí dobre prijať nových ľudí... 

„A keď sa mi to nebude páčiť, alebo jemu, môžem to zrušiť?" 

S úsmevom prikývol

„Tak dobre...," povzdychla som si.

Toto je začiatok niečoho veľmi podivného.

Dúfam, že nerobím chybu.

*Nasledujúca kapitola: 2. Hello?*