Lights Of Seoul / BTS [YOONGIxGIRL] ✅

33. Otec

Z tvrdého spánku ma zobudil lúč slnka, ktorý mi dopadal na tvár. Jemne som pootvorila oči a porozhliadala sa okolo seba.  

Ležala som vo svojej posteli a nahé telo mi prikrývala ľahká deka.

Rukami som si pretrela oči a otočila sa na bok. Vedľa mňa ležal Yoongi.

S privretými očami potichu vydychoval vzduch a ruku mal založenú pod hlavou. Jeho holá hruď sa pomaly zdvíhala a klesala a ja som sa nemohla zdržať úsmevu.

Pomaly som si začínala vybavovať včerajší večer. Bola to naša prvá noc spolu. Opäť som pocítila hrejivé teplo, ktoré sa mi rozprúdilo po celom tele, keď som si spomenula na včerajšok.

Na tak krásnu noc nikdy nezabudnem.

Jemne som sa k nemu nahla a pobozkala ho na líce. Opäť som si ľahla na vankúš a spokojne zatvorila oči. Chcela som si ešte chvíľu užiť tento moment.

Pomaly som opäť zaspávala, keď som zrazu započula hlasný zvuk kávovaru, ktorý sa ozýval z kuchyne.

Vydesene som otvorila oči a celá som stuhla. Preboha, niekto tu je.

Vystrašene som vyletela z postele a obliekla si saténový župan.

Ešte som nebola poriadne oblečená, keď som vbehla do kuchyne. V polovici kroku som zamrzla. Celé telo mi oblial studený pot a nedokázala som sa nadýchnuť.

Pri kuchynskej linke stála vysoká postava a pozerala smerom von oknom. V ruke držala šálku s kávou a potichu si pohmkávala.

„Otec!?" zvolala som vydesene.

Postava muža sa otočila a ja som mu opäť uvidela do tváre. Sedem rokov som ho nevidela. Jeho pleť zostarla a na tvári mu pribudlo mnoho vrások.

„Ahoj dcérka," usmial sa a napil sa kávy.

„Čo tu robíš? Ako si sa sem dostal? Nemôžeš tu byť, toto je môj dom. Odíď!" Ukázala som na dvere a všimla si, že pri nich stoja dvaja muži.

„Otec nemôže navštíviť svoju milovanú dcéru? No tak, poď objať svojho otca. Dlho si ho nevidela."

„Nie dosť dlho. A teraz odíď, už ťa nepotrebujem. Ako si sa sem vôbec dostal? Ako si to dovoľuješ? Toto je môj byt!"

„Tvoj? Odkedy? Nebuď naivná Veronika. Myslíš si, že by ti banka dala len tak takýto byt? A ešte aj zadarmo? Tento byt je môj, takže som vlastne doma. Nebyť mňa, nemáš nič."

„V poriadku! Zober si ho, nechcem ho. Viem sa o seba postarať sama," vrieskala som.

„Zlatko, prečo tak kričíš? Zobudíš svojho ... hm..," položil šálku na pult, „frajera? Takto teraz tomu hovoríte? Vždy si bola tak slušné dievča a teraz ťa vidím, ako sa tu ťaháš s kadejakými... pozri sa na seba, ako vyzeráš!" ukázal na môj župan a strapaté vlasy. „Takto vyzerá upravená dáma? Pofľakuješ sa s kadejakým mužmi pod tvoju úroveň. Nie je pre teba dosť dobrý..." zvyšoval hlas.

„To by stačilo, otec," prerušila som ho. „Už nie som malá, zabudol si? Už si môžem robiť, čo chcem. A aby si vedel, milujem ho. Milujem ho a nič na tom nezmeníš. Už ma nemôžeš kontrolovať."

„Nebudem to viac opakovať. Už ťa s ním nechcem vidieť," buchol do stola.

„Inak čo, otec?" vykríkla som. „Inak čo? Necháš ho vypariť, ako si nechal Samuela? Odpraceš ho niekam preč? Čo si mu urobil otec, čo? Kam zmizol Samuel? Prečo som ho už nikdy nevidela, keď dobre vieš, že som ho milovala! Odstránil si ho lebo..." vrieskala som, keď som započula kroky zo spálne.

Medzi dverami sa zrazu objavil zmätený Yoongi a nemo pozeral na mňa a otca.

„Dobré ráno. Ak si si už dosť užil s mojou dcérou, tak si zbaľ veci a vypadni. Už ťa s ňou nikdy nechcem vidieť."

Prevrátila som oči a otočila sa k Yoongimu. „Yoongi, je mi to tak ľúto. Mal by si odísť, bude to tak lepšie."

Mlčky na mňa hľadel a ja som sa pred ním hrozne hanbila. Prikývol hlavou a dal sa na odchod. Chytila som ho za ruku a dala mu pusu na líce. „Mrzí ma to. Milujem ťa."

„Aj ja teba," pošepkal a pobozkal ma na pery.

Arogantne sa usmial môjmu otcovi do očí a zabuchol sa sebou dvere.

To je môj Yoongi, v duchu som sa usmiala. Môjmu otcovi musela z toho úsmevu zovrieť krv.

V miestnosti nastalo ticho.

„Ak nechceš, aby sa tvojmu kamarátovi niečo stalo, tak ho necháš na pokoji, je to jasné?" povedal odmerane.

„Otec, to nemôžeš. Nedovolím ti ublížiť mu."

„Ak budeš múdra, necháš ho tak a nič sa mu nestane. Ale už dosť o ňom. Je mi z neho zle. Prišiel som kvôli niečomu úplne inému. Odchádzame späť domov. Máš tri dni na ukončenie akýchkoľvek pomerov, či už pracovných alebo romantických a o tri dni ťa chcem vidieť späť v Londýne. Prepíšeme na teba moje tri firmy."

„Rozhodne nie! Nikam nejdem. Ja mám teraz život tu. Nechcem sa vrátiť."

„V poriadku. Môžeš si vybrať. Buď sa vrátiš, alebo zostaneš tu. Ale na svoju matku a súrodencov zabudni. Vzdáš sa ich tým navždy. Och..." zasmial sa, „ a nezabúdajme na tvojho nového kamaráta, o ktorého sa iste bojíš..."

„Vyhrážaš sa mi?"

„Povedzme, že ti dávam len otcovskú radu. A ja viem, že si múdre dievča. Máš na to tri dni," usmial sa a zavelil dvom gorilám na odchod.

„Letenka ťa bude čakať na recepcii," obzrel sa na mňa a zmizol vo dverách.

Panebože. Tri dni?

*Nasledujúca kapitola: 34. White flag*