Lights Of Seoul / BTS [YOONGIxGIRL] ✅

25. Rozchod

Stála som pred dlhým skleneným stolom a za mnou sa premietala veľká powerpointová prezentácia. Bola som vo veľkej modernej kancelárii s kolegami. Tucet očí na mňa hľadelo a ja som cítili, ako sa mi od nervozity triasli ruky.  

„Tak prosím, ak máte na záver nejaké dotazy či otázky, sem s nimi." Usmiala som sa a vypla som premietanie prezentácie.

Zopár rúk sa zodvihlo spoza stola. Očami som prešla po ľuďoch a ukázala na kolegyňu sprava.

„Prosím, pýtajte sa." Pousmiala som sa a oprela sa rukami o stôl. Nohy ma vo vysokých opätkoch pichali ako ihly a od bolesti som nevládala stáť na mieste.

„Ja by som sa rada opýtala ako si predstavujete...." V tom ju prerušila sekretárka, ktorá zaklopala na sklenené dvere.

„Prepáčte, že ruším poradu. Slečna," ukázala na mňa, „máte tu návštevu."

Od prekvapenia som vyvalila oči. Veď ja nikoho nečakám.

Zmätene som pozrela na kolegov.

„Prosím, kľudne bežte. Dáme si obednú pauzu a následne sa vrátime k dotazom." Navrhol šéf a pousmial sa. Úsmev som mu opätovala, no do smiechu mi nebolo.

Uklonila som sa a podišla k sekretárke. Na chodbe som sa jej spýtala, kto ma čaká.

„Oh, je to akýsi mladý muž. Čaká vás tam," a rukou ukázala na recepciu.

Zamrazilo ma. Cez sklenené dvere bolo vidno priamo do recepčnej miestnosti.

Pane bože, povedala som si v duchu, no na druhej strane som pocítila obrovskú úľavu, že to nie je nič horšie.

Yoongi stále priamo oproti mne a uprene na mňa pozeral.

* 

„Yoongi, čo tu robíš?"

Otvorila som sklenené dvere a podišla k nemu. Obzerala som si ho od hlavy po päty, neverila som, že by to mohol byť naozaj on. Veď nevedel kde pracujem.

Ľudia okolo na neho pozerali. Mal roztrhané modré rifle a voľnú košeľu. V budove platil prísny dresscode, ktorý on porušil asi v každom ohľade.

„Prišiel som ťa pozrieť," pozrel mi do očí, „a ospravedlniť sa. Za včerajšok." Hanbil sa a necítil sa tam dobre.

„Yoongi," chytila som ho za predlaktie a odtiahla k stene, aby nás zvedavé uši nepočuli.

„Nemáš sa za čo ospravedlňovať." Šepkala som. „Všetko je v poriadku," usmiala som sa chápavo.

„Nie Veronika, ty to celé nechápeš. Je to všetko inak."

„Ja to chápem. To ty mne prepáč to včera. Nechcela som na teba tak vybehnúť. Už ti je lepšie?" cítila som sa previnilo. Chcela som ho objať.

„Hej, už je to fajn, ale prišiel som ti to vysvetliť."

„Yoongi nič mi nevysvetľuj, nemáš čo. Nemala som urobiť tie veci čo som urobila. Zašlo to ďaleko. Nikdy sa to nemalo stať."

„Počkaj, o čom hovoríš?" nechápal.

„O tom... všetkom. O tej puse, objatiach. Bolo to odo mňa hlúpe."

„Aha." Pozrel na mňa zrazu úplne iným pohľadom. Stíchla som. Povedala som niečo zlé?

„Ja chcem aby si bol šťastný," povedala som po chvíli, „Ak máš rád .... Sarang, tak nechcem stáť v ceste."

„Nie, ty to celé vôbec nechápeš. Nie je to tak."

„Včera mi povedala, že ste spolu," povedala som ostro a prebodla ho pohľadom. Yoongi zamrzol.

„Ja som len dala spiatočku. Už sa do vášho vzťahu nebudem miešať."

Tak veľmi ma to bolelo. Nechcela som to povedať, ale potrebovala som tú kapitolu ukončiť. Nemalo zmysel dlhšie sa trápiť.

„Takže... je koniec?" nechápal.

„Veď nebol ani začiatok. Bola to moja hlúposť. Myslela som si... ani neviem čo som si myslela. Je mi to ľúto."

Suga na mňa len nemo hľadel. Nič nepovedal.

„Dobre. Keď to vidíš takto..." preriekol a otočil sa smerom na odchod. Mávnutím ruky sa vydal na odchod.

Zostala som tam len tak stáť. Bez rozlúčky, bez objatia a bez neho. Z očí mi vypadli slzy. Nechcela som aby odišiel. Nechcela som ho stratiť. Nevedela som si predstaviť, čo si bez neho počnem. Ako to zvládnem.

Yoongi ešte zastal pri schodoch a obzrel spať na mňa. Po líci mi stiekla slza. Nikdy ma nič tak veľmi nebolelo.

Od toho momentu bolo všetko zle. Nedokázala som sa na nič sústrediť. Koncentrácia bola nadľudský výkon. Ale musela som ísť ďalej. Na ďalších pár hodín som musela na Yoongiho zabudnúť a venovať sa práci.

Keď som však večer prišla domov, od plaču som nič nevidela.

Celé to prišlo. Celé mi to došlo. Čo sa to vlastne stalo. Jediná radosť v mojich dňoch bola preč. Cítila som prázdno. Nič, len studenú prázdnotu.

Nič už nemalo zmysel. Absolútne nič.

*

Na ďalší deň som sa zobudila unavená a s obrovskými kruhmi pod očami. Celý deň som myslela na to, ako si večer ľahnem do postele a budem spať celý nasledujúci deň.

Stále som myslela na náš posledný rozhovor s Yoongim. A tiež na to, čo robí. Či je so Sarang a či sa spolu zase smejú. Týrala som samú seba týmito hlúpymi myšlienkami, ale nevedela som si pomôcť.

Napriek tomu, že som si naozaj myslela, že robím správnu vec, cítila som sa mizerne. Cítila som sa naozaj veľmi zle a nič nenasvedčovalo tomu, že by som túto kapitolu skutočne zatvorila.

Stokrát som si celý rozhovor prehrávala v hlave a premýšľala, čo by som povedala inak. Čo by som zmenila.

Nedovolila by som mu odísť. Bežala by som za ním. Bojovala o neho so Sarang. Bolo to však jedno. Skončila som to. Ja som to urobila, a tak musí znášať následky.

Večer som sa dotackala som sa domov a s mokrými očami som si zaborila hlavu do vankúša. Úž som bola unavená z mojej mizernej nálady. Prevrátila som sa na bok a hneď som zaspala.

*

Zrazu na celý byt začal zvoniť zvonček. Trhla som sa zo spánku. Rýchlo som sa nevedela spamätať, kde som a čo sa deje. Vonku už bola hrozná tma a v celom byte tiež.

Dotackala som sa k vchodovým dverám a otvorila.

Predo mnou stála krásna žena s dlhými vlasmi a dokonalou pleťou.

„Sarang?" Vydesene som skríkla. 

*Nasledujúca kapitola: Someone is missing*