Lights Of Seoul / BTS [YOONGIxGIRL] ✅

39. Wound

Ráno som sa zobudila v Yoongiho posteli. Matne som si spomínala na včerajší večer. Letisko, Yoongi, otec. Prosím, bol to len sen, však?    

Nemala som dobrý pocit z včerajšieho telefonátu. Celú noc sa mi to vracalo do snov a ja som sa ráno cítila unavenejšie ako večer.

*

„Už na to nemysli a vyspi sa. Urobila si dobre," hladil ma Yoongi po vlasoch a ja som sa mu hrala s prstami.

„Neviem. Necítim úľavu."

„Je to všetko čerstvé, to preto. Postupne sa ti to uleží v hlave. Nemôžeš stále skákať, ako píska. Veď si dospelá, panebože. Nemôžeš sa ho báť."

Bruškami prstov som mu prechádzala po hánkach. Mal tak jemnú pokožku.

„Všetko spoločne zvládneme. Nemaj obavy."

„Prečo si sa vôbec vrátil?"

„Zmenil som názor. Musím o teba bojovať."

*

Ranné svetlo presvetlilo izbu. Bolo na mňa príliš silné. Unavene som si žmolila oči a snažila sa prebrať. Vedľa mňa bolo prázdne miesto. Kde je Yoongi? Žeby sa už išiel naraňajkovať?

Zmätene som sa obhliadala okolo seba, no bol skrátka preč. Nevedela som si spomenúť, či mi niečo hovoril.

Vlasy som si zviazala do copu a pomaly zišla do kuchyne.

„Dobré ráno, Veronika," usmial sa Taehyung. „Dobre si sa vyspala? Včera bol ťažký deň. Mala si spať aspoň do obeda."

„Vlastne som toho veľa nenaspala. Nevedela som zaspať," posadila som sa vedľa neho.

Nedokázala som sa zbaviť zlého pocitu, ktorý ma zožieral z vnútra.

„Čo ti je? Vyzeráš hrozne," prisadol si Namjoon a položil predo mňa šálku s kávou.

„Kde je Yoongi?" nevydržala som.

„Išli s Jungkookom kúpiť nejaké jedlo na raňajky, lebo doma už nič nemáme," odvetil Hoesok a popíjal kávu. „Každú chvíľu by tu mali byť."

Uff dobre, je v poriadku. Kľud Veronika, išiel len do obchodu.

„Dobre, tak kým sa vrátia, idem si dať sprchu."

Šuchtavým krokom a s rannou migrénou som opúšťala troch chalanov v kuchyni, keď zazvonil Namjoonov telefón. Zodvihol ho a nastalo ticho. Všetci sme sa nechápavo pozreli smerom k jeho vydesenej tvári.

Jeho veta každého zmeravela.

„Yoongiho a Jungkooka niekto napadol."

Celé moje telo chytil obrovský kŕč paniky. Vedela som to. Vedela som, že sa niečo stalo. Celé ráno som to cítila.

„Sú v garážach, musíme ísť po nich!"

Prestala som na okamih vnímať a neviem ako sme sa dostali do studených garáží v podzemí. Pred očami som mala tmu. Nič len tmu, ktorá sa začala rozplývať, až keď som na zemi uvidela Jungkooka. Vtedy mi došlo, že je to skutočne realita.

Jungkook sedel opretý o dvere auta a Yoongi ležal o pár metrov od neho. Bol prehnutý v boku a jeho oči boli zavreté. Okolo nich sa váľalo jedlo a ich roztrúsené veci.

Panebože. Snažila som sa potlačiť slzy pri pohľade na ich doráňané bezvládne telá. Celá som sa roztriasla a pery sa mi chvieť od zadržiavaného zúfalstva.

Veronika vzchop sa, vzchop sa. Musíš im pomôcť. Rýchlo.

Jungkook sedel s privretými očami a celou doudieranou tvárou. Na krku mal modriny. Hlava mu prevísala na stranu a z hánok mu tiekla krv.

„Kookie, si v poriadku? Vnímaš?" jemne mu triasol rukou Hoesok. Jeho tvár bola vydesená na smrť. Triasol sa, no snažil sa to ovládať. Jungkook mierne pootvoril oči. Bol pri vedomí.

„Ľudia, poďte sem," zvolal vystrašene Tae, ktorý čupel pri Yoongim. Ten ležal na studenom betóne a pod hlavou mal kalužu krvi.

O bože nie. Zamrazilo ma. Čupla si na zem a zhrozene hľadela na jeho podliatu tvár. Nedokázala som sa ani pohnúť. Úplne som stuhla. Nevedela som sa nadýchnuť. Ten pohľad bol tak bolestný.

Modriny, podliatiny a natrhnutá pera. Mal zatvorené oči a nič nevnímal.

Zvyšní chalani k nemu pribehli a začali ho ratovať. Snažili sa ho prebrať. Odsunula som sa na bok a v kŕči sledovala chalanov, ktorí na rozdiel odo mňa nestratili duchaprítomnosť. Položila som sa. Stuhla som a prestala reagovať.

Vedela som, koho je to práca. Kto im to urobil a prečo. Vedela som, že to nebol nikto iný, ako môj milovaný otec. Skutočne to urobil. Ublížil mu. Ublížil mu a tiež aj Jungkookovi, ktorý v tom bol úplne nevinne. Vtedy prekročil všetky medze.

Mlčky a neschopná čokoľvek urobiť, som pozerala na Namjoona, ako zdvíha bezvládneho Yoongiho z betónu.

„Musíme ich odniesť domov," ustarostene sa usmial Tae. „Poď, ideme." Chytil ma za ruku a prstami ma jemne stisol. Moja ruka bola tak ľadová.

Jungkook išiel po svojich s pomocou Hoseoka, Namjoon niesol Yoongiho a mňa držal Taehyung.

Hanbila som sa, že som to skrátka nezvládla. Skrat? Nielenže je to moja vina, nebola som ani schopná im pomôcť. Iba som na nich hlúpo zízala neschopná urobiť čokoľvek na ich záchranu. Nenávidela som sa.

Yoongiho uložili do postele a ošetrili mu ranu na hlave, ktorá nebola našťastie tak hlboká. Pomaly otvoril oči a začal vnímať svet okolo. Nepovedal nič, iba žmurkal.

Stála som pri stene a pozerala na chlapcov. Vyzerala som ako smrť. Tak som sa aj cítila. Dlaňou som si zakrývala bledú tvár. Oči som mala suché a na tvári žiadny výraz. Nič.

Tupo som pozerala na dobitého Yoongiho a moja hruď sa začala zvierala bolesťou. Lapala som po dychu. Ochromila ma úzkosť a ja som sa už nevedela nadýchnuť.

Už som to nevydržala. Nedokázala som sa na to ďalej pozerať.

„Ja... ospravedlňte ma," vyhŕklo zo mňa a utiekla som z izby.

Rozbehla som sa dole schodmi. Zavrela som sa do kúpeľne a sadla si do vane.

Vtedy to prišlo.

Nával všetkých výčitiek, strachu a bolesti nakoniec vyhral nad mojím telom, ktoré sa snažilo bojovať do posledného momentu. Prehrala som. Oči sa mi naplnili vriacimi slzami, ktoré neskutočne štípali a pálili mi tvár.

Zúfalstvo.

Oči boli prekryté slzami, ktoré stekali po bledých lícach. Nedokázala som to zastaviť. Hruď sa mi rýchlo zdvíhala a s každým  bolestným vydýchnutím som bola slabšia a slabšia.

Je to tvoja chyba. Je to tvoja chyba. Celé je to tvoja chyba. Môžeš za to len ty. Len ty. Môžeš za to len ty, Veronika.

Ťažko sa mi dýchalo a s bolesťami v hrudi som sa skrútila do klbka. V ústach som mala slanú chuť sĺz.

Studený chlad vane ma oslaboval ešte viac, až som nakoniec už nemala žiadnu silu plakať. Už som len pozerala pred seba a bez akejkoľvek námahy mi z očí stekali posledné kvapky bolesti.

Bola som tak unavená.

Psychicky aj fyzicky. 

*Nasledujúca kapitola: 40. UGH*