Lights Of Seoul / BTS [YOONGIxGIRL] ✅

41. Fajn.

Bola skoro noc a miestnosť, v ktorej som sedela bola celá modrá od mesačného svitu. Schúlená v kresle som pozorovala spiaceho Yoongiho. Spal pokojne, len sem tam sa prudko strhol. Ticho v miestnosti v pravidelných intervaloch prerušovalo pípanie prístrojov.

Nemám rada nemocničné izby, cítila som sa v nich skľučujúco, ale kto ich rád má?

Chalani dávno odišli a ja som zostala pri Yoongim. Celý čas som ho držala za ruku a čakala, či nebude potrebovať s niečím pomôcť. Nebolo to s ním vážne, ale nechali si ho cez noc na pozorovanie.

Rebrá nemal polámané, no jeho hlava sa doktorom nepozdávala. Rana bola na nebezpečnom mieste, a preto dnešnú noc spal v nemocnici. Nechcela som ho tam napriek všetkým jeho pokusom nechať samého. Výčitky by mi to nedovolili.  Keď zaspal, uložila som sa do kresla a snažila sa vypnúť hlavu.

„Čo to má znamenať?" z ničoho nič sa prebral a nechápavo na mňa hľadel.

„Zostala som, keby si náhodou niečo potreboval."

„Nie, to som nemyslel. Čo je ten kufor?"

„Yoongi..." odmlčala som sa. Čo som mu mala povedať?

„To nemyslíš vážne, však?"

„Yoongi, ja musím odísť. O dve hodiny mi ide lietadlo."

„Bože," pokrútil hlavou. „Ty si vážne neuveriteľná."

„Čo to má byť? Prečo si tak podráždený?"

„Nikam nejdeš. Je to hlúposť."

„Nie, nie je. Musím odísť a vyriešiť to. Ak tu zostanem, nič sa nevyrieši. Iba budem zbabelo utekať."

„Nie," prebil ma hlasom, „teraz utekáš. Utekáš odo mňa a všetko zahadzuješ. Ak odídeš, necháš ho vyhrať."

Jeho vážny tón ma poriadne desil. Zrazu sa javil ako úplne iný človek. Nikdy so mnou takým tónom nehovoril.

„Neutekám, ja veci riešim."

„Ale prosím ťa," pretočil oči a posadil sa na posteli. „Útekom predsa nič nevyriešiš. Nemôžeš stále skákať, ako on píska."

„Yoongi, veď to predsa ani nerobím. Ja už takto nevládzem pokračovať. Každý deň sa mám o teba báť, čo sa ti zase stane?"

„Veď sa nič nestalo," vyletel. „Stále to zveličuješ. Iba sa ťa snažil zastrašiť. Ale ako pozerám, podarilo sa mu to."

„Bože, o čo ti ide? Veď sa na nás pozri. Nemôžeme byť v pokoji spolu, kým je tu on. Ja už takto nevládzem pokračovať," začala som kričať.  

„Chápeš to? Už som z toho unavená. Už nevládzem. Proste už nevládzem. Nevládzem sa stále báť, nevládzem sa stále schovávať a nevládzem sa pozerať, ako ubližuje ľudom, ktorých milujem. Videl si Jungkooka? Mal šťastie, že neleží vedľa teba."

„A myslíš, že mňa to baví? Myslíš, že mňa to nevyčerpáva?" skríkol. „Samozrejme, že ma to trápi. Ale útekom nič nevyriešiš, preboha! Nemôžeš sa nechať stále ovládať emóciami."

„Zato ty musíš byť stále taký pragmatický, však?" kričala som. „Prepáč, že nie som tak racionálna ako ty, Yoongi. Nie každý je tak silný."

„Aaa, toto predsa nie je o sile. Ide o rozum. Musíš uvažovať racionálne."

„Lenže ja sa snažím!"

„Tak sa snažíš málo, dočerta."

Au

„Vieš čo...," odmlčal sa. „Kašli na to, toto nikam nevedie. Správaš sa ako malá."

„Tak ja som malá? Pozri sa na seba, čo je to s tebou?"

„A čo je to s tebou? Daj sa dokopy a prestaň plakať. Všetko.."

„Správaš sa ako idiot, vieš to?" skočila som mu do reči. Postavila som sa na odchod.

„Vieš čo, dobre. Choď si. Choď si kam chceš," mávol rukou. „Ak ti vážne za to nestojím, tak si choď."

„Bože veď to robím pre nás. Aby sme mohli byť spolu."

„Nie, ty ma proste opúšťaš. Necháš ma tu a odídeš, lebo tvoj otecko povedal..."

„Aaaa," zvreskla som. „Ako to môžeš povedať. To vôbec nie je pravda. Nič z toho nie je pravda. Dobre vieš, že ťa milujem."

„Ak by si ma skutočne milovala, neodišla by si. Spoločne by sme to vyriešili."

Wow. 

Naozaj to práve povedal?

„Tak toto si vážne myslíš?"

„Možno?"

Toto ma dostalo. Na chvíľu som sa odmlčala. Dostala som sa do bodu, keby by som mohla povedať veci, ktoré by som neskôr ľutovala.

„Takže sa rozídeme pred cestou pohádaní?"

„Takže už sa chceš rozchádzať?" vyletel.

„Bože, dobre vieš, ako som to myslela. Nechytaj ma za slovíčka," vrela mi krv. Vôbec som ho nespoznávala.

„Už som povedal. Choď si kam chceš."

„Fajn."

„Fajn."

*

Vzala som si veci a za hlasného zvuku tresknutia dverí som vypadla z miestnosti.

Bože, on je tak....aaaaaaaaaaaaa.

Bola som tak neskutočne vytočená. Čo sa to vlastne do čerta stalo? Prečo tak reagoval. V jednej chvíli bolo všetko v pohode a v druhej toto? Aaaaaaaaaaaaa. Nikdy sme sa takto nepohádali, tak prečo práve v tejto chvíli?

Vyšla som pred nemocnicu a zavolala taxi. Ponáhľala som sa na letisko.

Čakala som na auto a vytočene prechádzala hore dole po parkovisku. Vonku mrzlo, ale mne bolo tak teplo. Priam som horela.

Po mysli mi chodilo len jedno meno, ktoré som v tom momente potrebovala počuť.

„Samuel?"

„Počúvam."

„Zmena plánu. Rozmyslela som si to. Idem do toho."

*Nasledujúca kapitola: 42. Hello London.*